Pehavá Snehulienka

Ľudia ako ona búrajú krátkozraké predsudky druhých.

8 rokov dozadu píšem si príhovor pred 15kou, asi som ho ani neprečítala. Nechcela som, aby by boli moje kamarátky smutné.
Príhovor sa týkal jej, ktorá má narodeniny krátko predo mnou. Jej, ktorá ich so mnou nemôže osláviť.

Červený anjel, ktorého som jej doniesla, už nie je na svojom mieste. Doniesla som ďalšieho anjela, do ktorého sa dá vložiť sviečka. Veľmi ma hnevá, keď sa nám kvôli vetrisku nedarí sviečku zapáliť, lebo ja ju chcem tak veľmi zapáliť !

Je 2. október 2002 práve pochovávajú moju najlepšiu kamarátku. Osobu, ktorá mi bola v triede najbližšia a ktorá mi svojou fyzickou zraniteľnosťou pripomínala moju mamu. Osobu, ktorú som sa snažila chrániť, aby jej v triede nikto neublížil. A ja nedokážem plakať. Ostatným sa to darí. Sťažka dýcham a pred ostatnými nedokážem vypustiť ani slzu.
Je tam aj on, jej bratranec, do ktorého som bola tri roky zaľúbená.

Ak by si sa spýtala tak ako pred 11 rokmi, že koho považujem za najlepšieho priateľa.
Tak by som ti nepovedala, že nikoho.
Lebo ty si bola tá, ktorá za mnou pribehla na školskom večierku, keď som predychávala stojac pri okne.
O rok neskôr som predychávala, lebo si tam s nami nebola.
Mala som ťa chrániť pred ostatnými, ale raz som ťa neuchránila pred tými krutými slovami, ktoré som ti povedala.
Tak ma mrzí, že nám nebolo dožičené mať viac času.
Nedokážem sa pozrieť na tvojich rodičov, lebo sa bojím, že pohľad na mňa im spôsobuje bolesť. Bolesť z toho, že ja tu som a ty tu nie si.

Na jeseň sa mi podarilo pozrieť kazetu s tvojim prvým svätým prijímaním. Bála som sa, že ťa tam nespoznám. Jediná si mala na sviečke ružovú stuhu. Bola si tam najbledšia zo všetkých.

Budem citovať časť verša z básne, čo som ti napísala k 16ke:

„Mala dlhé vlasy,
ach to boli časy.“

Dlhé hnedé vlasy, alabastrová pokožka, pehy, prirodzene purpurové pery, hnedé oči, plné prsia, chudučká a drobná, žiaden si nezískal jej lásku a nikto jej nevzal nevinnosť. Odchádza ako divoká rieka, aby sa rozplynula v čase, ktorý nám nikdy nepatril.

Nie je ľahké žiť s pocitom, že môžeš kedykoľvek odísť.
Ty si to dokázala so cťou. Chcela si tak veľmi žiť. Nestrácala si čas s depresiami. Neľutovala si sa.
Poznala si, akú hodnotu má život. Tú hodnotu, ktorej si väčšina zdravých nie je vedomá, lebo my na rozdiel od teba máme slabé myšlienky a nie telo.

Zostali tu ticho, štyri fotky a čierna plyšová sliepka.

Bože!
Bože, jestli vůbec někdy byls,
pohleď jaký zločin způsobils.
Diadém, leží tam.
Výkvět tvorstva vyrvals ze svých brázd,
tupé ovce dál se můžou pást.
A to já odmítám.

Hej ty tam, v říši hvězd, nespravedlivý jsi.
Vzácný kmen přestal kvést, kdo jej z mrtvých vzkřísí.
Řekni jen, zač ten trest ty dva zaslouží si - zač!
Bezvládná, leží hleď, láska má i víra.
Její tep, její pleť pro mě neumírá.
Žiju s ní, ač mi teď prvně hrdlo svírá pláč.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu