Vychádzam z domu mám 9 minút. Som na začiatku poslednej ulice a v diaľke počujem ten zvuk, ktorý ohlasuje príchod vlaku a ktorý sa rozozvučí, vždy keď padnú závory. Nahodím rýchlejšie tempo. Mám silný pocit, že to nestihnem. Nemám šancu, som ďaleko. Rozbehnem sa, ale cítim, že nemám silu ani energiu utekať. Ten ruksak a v druhej ruke taška s notebookom ma tiež iba brzdia. Spomalím. Zrýchlim. Vlak brzdí, ale rušeň nie je tak pristavený, aby ma bolo vidno utekať z ulice. Vybehnem po tých šikmých stŕmych schodoch. Lapám po dychu. Vlak vyzerá, že sa začína pomaly hýbať. Ja vyskočím víťazoslávne na perón. Rušňovodič a sprievodca ma zbadajú. Cupitám do prvého vozňa a celá zadýchaná pozdravím sprievodcu, ktorý ma privíta: „V poslednej chvíli.“
Sadám si. Som spotená, zadýchaná a chvíľu mi potrvá, kým chytím normálne tempo dychu. Hlava sa mi ide rozletieť. Srdce má, čo robiť, aby sa udržalo na mieste. Ak nechytím kolaps teraz, tak možno na testoch. Zastavujeme na hlavnej a zbadám bývalého kamaráta, s ktorým sa nebavíme vyše roka, ktorému som sa minule chcela prihovoriť. Zakývam mu a on mi odkýva späť. Prichádza dopredu ku mne a vyzerá, že si chce prisadnúť a nadviazať rozhovor. Hnev a nedôvera zapríčinené smutnou minulosťou sú preč.
„Sadni si,“ usmejem sa.
Rozprávame sa. Na stanici sa rozhodnem s nim ešte pokecať. Pozrie mi na mobile autobusové spoje do školy. Odprevádza ma na bus. Zisťujeme, že autobus tam stojí pripravený sa rozbehnúť. Rozbehneme sa. On beží, ale rýchlejšie a postaví sa do dverí, aby sa nezavreli, kým neprídem. Poďakujem mu a rýchlo mi popraje: „Drž sa.“
Nakoniec sa v škole dozvedám, že som sa kvôli metodológii stresovala zbytočne a že žiadny priebežák nebude. Do kelu ! Keby som to vedela, tak sa trápim len kvôli štatistike. Rozdá zadania. Rozpočítam trocha príklady, ale dokončím len jeden. Jediné, čo mi ide je zadanie v exceli. Viem, že to, čo mám mi nestačí. Postupne sa zmierujem s neúspechom. V očiach sa mi lesknú slzy. 7 semestrov v ťahu...
Požičiam spolužiačke notebook, aby si mohla spraviť zadanie v exceli. Sadám si k Miške a snažím sa jej poradiť s excelom. Počítanie svojich príkladov som vzdala. Nemám šancu to ani opísať. Po teste sa na mňa Miška obráti a v očiach sa jej lesknú slzy ako chvíľu predtým mne. Viem, na čo myslí.
„Netráp sa som na tom takisto,“ snažím sa ju upokojiť a chytím ju za ruku.
„Tiež to máš prenesené?“ spýta sa ma zúfalo.
„Áno,“ sucho konštatujem.
Zostávame s Miškou posledné a dozvedáme sa, že si priebežák môžeme dôjsť opraviť na pondelkový predtermín. Viete si vôbec predstaviť tú radosť? Dostala som ďalšiu šancu zachrániť si riť na tejto fakulte.
Magda mi navrhne, nech sa ideme najesť na Obchodnú. Prikývnem súhlasne na jej návrh, aj keď jedlo to posledné, čo mi chýba.
Kúpim nám jesť – jej chickenburger a sebe malý jahodový milkshake.
„Magdi, myslím, že mám problém,“ načínam túto tému citlivo.
Počúva ma a jej vysvetľujem, to pred čím som posledné týždne privierala oči.
„Vrátilo sa to, čo ma trápilo 5 rokov dozadu,“ opíšem jej všetky príznaky. Ako sa neviem cez deň najesť, max. mi chutí neskoro v noci.
„Trasú sa ti ruky,“ upozorní ma na to, na čo ma upozornil predtým kamarát na stanici.
„Nesmieš toto robiť zo sebou,“ karhá ma.
„Ja to nerobím zámerne, mám taký stiahnutý žalúdok, že mi nechutí,“ pokúšam sa jej to vysvetliť.
Faktom zostáva, že som schudla na prsiach, na zadku a stehnách. Nie som vychudnutá, ale chcem byť plnšia ako predtým. Vtedy som bola silná a prekypovala som energiou. Priznala som si to na začiatku a teraz je načase s tým niečo robiť. Neznesiem pocit, že mám ťažké prsty a otvoriť si dvere na vlaku je pre mňa ťažké. V poslednej dobe ma pobolievalo srdce a prajem si, aby to bolo len z chrbtice.
Zajtrajšok prináša novú nádej zabojovať.
What doesn't kill you makes you stronger
Stand a little taller
Doesn't mean I'm lonely when I'm alone
What doesn't kill you makes a fighter
Footsteps even lighter
Doesn't mean I'm over cause you're gone
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár