Z denníka malej ženy 23. a 24. 11. 2011 – streda a štvrtok

V stredu som si obliekla sukňu a napriek tomu, že v meste ukazovalo 1 °C, nebola mi moc zima. Vo štvrtok som bola zladená ako centrofixka – prevládala ružová a tyrkysová farba. V poslednej dobe na mne gate vyzerajú hrozne, začínajú na mne ovísať, ale necítim sa, že by som schudla, ale asi na tom niečo bude – veď tie ružové rifle sú mi na bedrách min. 5 cm voľné. V stredu mám na vlak len 9 minút, ale ja to stíham. Toto je môj nový osobný rekord. Pokazili sa mi okuliare, tak nosím staré zo strednej, skoro cez ne nevidím a tlačia ma na hlave.

Na prednáške zo základov psychiatrie sa celý čas naťahujem. Únava z predošlých dní sa na mne podpisuje. Pred prednáškou som už druhý týždeň po sebe stihla vyrušiť šťastne užívajúci si párik. Je mi to až trápne. Po prednáške zostávam a poznámkujem naďalej knihu. Nestíham to a som si vedomá, že musím školu navštíviť aj štvrtok. Vo vlaku si oproti prisadne chlap, ktorý smrdí pivom a cigaretami. Počas cesty popíja pivo. Moje čuchové bunky ticho trpia. Na konci cesty sa nastriekam parfumom. Keď už som musela trpieť jeho arómu, nech trpí aj on tú moju.

Vo štvrtok ma berie na vlak otec autom do mesta. Potrebujem sa dostať k filozofickej fakulte, tak si vykračujem pešo smerom k obchodnej, na chrbte ruksak a v ruke taška s notebookom. Cestu si klasicky užívam so slúchadlami a počúvaním hudby. Predo mnou je manželský párik, ktorý tlačí kočík a za nimi chlap vysoký ako hora. Z kočíka vypadne červený šál, ale chlap idúci za nimi to ignoruje. Rozbehnem sa, zdvihnem ho a dobieham manželský párik.
Ohlásim ich: „Spadol vám na zem šálik.“
Podám im ho, zisťujem, že sú to cudzinci. Usmejeme sa na seba. Predbieham ich a mením smer cesty.

Sadnem si na tretie poschodie filozofickej fakulty, poznámkujem knihu a počúvam študentov, ktorí sem chodia. Rozmýšľam, aké by to bolo, keby som pred tromi rokmi, šla na filozofiu, keď som tú možnosť mala. 20 minút pred zatvorením knižnice vraciam požičanú knihu. Vyberám si novú.

Čakám na vlakovej stanici Vinohrady a je mi tam dobrá kosa, pod zadok si dám šál. Musím sa zastaviť v Galante a vypýtať si nejaké smeny. Dostávam smeny na víkend a koncert Horkýže Slíže, môžem teda úplne vyškrtnúť z programu. Na stanici sa pustím do morčacej twistilly so zeleninou. Som taká unavená, že sa mi trasú ruky od únavy a ledva jem, aj napriek tomu, že som hladná. Moje myšlienky smerujú k posteli.

Na záver pieseň, ktorú som v lete 2004 mala veľmi rada:

There's gotta be more to life...
Than chasing down every temporary high to satisfy me
Cause the more that I'm...
Tripping out thinking there must be more to life
Well it's life, but I'm sure... there's gotta be more to life...

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu