Sobota ráno, o pol ôsmej mi volá jedna babka, nie som schopná jej zdvihnúť. Chcela sa mi len pochváliť, že zas mi nechala zahrať v Lumene. O pol deviatej príde na návštevu druhá, nejako mi nie je súdené sa vyspať. Prečo o deň skôr? Však meniny mám až nedeľu. Tancujem u @quatrefoil , ktorá ma natáča. Nečakane mi zavolajú z Tesca, či nezaskočím, lebo majú málo ľudí. V ten deň som zažila podľa slov Quatrefoil – stretnutie tretieho druhu, ktoré som opísala v blogu „Tichá vojna skončila“.
Vyspala som sa, prišla nedeľa a čas sa posunul, akurát na moje meniny. Vybrali sme sa k rodine Ščasných, zapáliť dedkovi kahanec a položiť mu na hrob chryzantémy zo záhrady. Dostanem dvoje bonboniéry a nejakú hotovosť. Idem do prednej izby za tetou, ktorá je teraz v piatom mesiaci. Sadnem si k nej a spolu pozeráme Hercula Poirota. Obzriem si jej bruško, obzrie si ho aj mamina. Na čo zahlásim, že si ju obzeráme ako tuleňa. Najem sa až po tom, čo dojedia ostatní. Rozprávame o im o Sáre, poviem Peťovi: „Nevidel si toho veľkého vtáka na mojich prsiach?“ Členovia rodiny spozornejú. Pri odchode mi Peťo ešte potom pripomenie, že si toho veľkého vtáka na mojich prsiach pozrie.
Počas družného rodinného rozhovoru vyjde na svetlo sveta moja temná „fekalistická minulosť“. Mamina najmladšia sestra ma mala strážiť ako ročnú, ona mala 14 rokov. Na chvíľu ma nechala na nočníku a keď sa vrátila, tak som sa hrala s vlastným hovnom. Pozriem sa znechutene na mamu, ktorá vzápätí dodá: „Si myslíš, že sa to stalo len raz.“ Ak by som sa chytila za hlavu, tak to by bolo v tejto trápnej chvíli málo. „Mali na teba poslať sociálku,“ nemôžem si odpustiť uštipačnú poznámku na maminu adresu. Na pretras príde aj moja záľuba v jedení šušňov, keď som bola ešte škôlkarka. „Vždy utekala za tie obyvačkové dvere, strčila si prst do nosa, vytiahla si ho, obzrela a strčila do pusy.“ Bohužiaľ si to pamätám, ako som sa za tie dvere vždy bežala schovať. Fúúj, už od detstva som bola zvrátená, ani sa nedivím, že mi doteraz zostalo.
Peťo si šiel medzičasom ľahnúť do jednej zo zadných izieb. Podľa slov tety Evy, tam leží ako nebožtík. Bežím sa teda na neho pozrieť. Leží hore znak – jednu ruku pri tele a druhú ako keby sa hlásil. V kuchyni si robíme všetci srandu, že aký šok by dostal, keby som si ľahla vedľa neho. Ten pohľad, keby sa zobudil a zistil, že som to ja a nie teta Marta. Zdvihnem Martušku na rukách – moja maličká tetuška, ktorá je o hlavu menšia odo mňa a má max. 53 kg. Vyskúšam si jej fialové ihličky, ktoré majú veľkosť 35, na to že nosím 38 – celkom dobre som sa do nich napchala.
Po ceste domov, sme sa zastavili aj u tety z otcovej strany. Vzala som si u nej lízatká. Boli to krásne meniny, krásne tri dni.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár