Zabudla som si doma sluchatká, tak som tú polhodinku čakania musela nejako vydržať. Do diára som si písala všetky kódy pečiva, ovocia a zeleniny, čo som si z Tesca zapamätala. Pár minút pred príchodom jeho vlaku som s napätím vyšla von. Vlak zastavil. Pozerám doprava, odtiaľ vystúpia všetci. Musí teda prísť zľava. Všimnem si ho skôr ako on mňa. Vytiahnem nenápadne uvítaciu A4ku. Cesta smer TT môže začať.
Sprievodca vo vlaku nám pripomína Hagrida z HP. Počas rozhovoru chcem spomenúť staré známe porekadlo: „Dobrého je málo.“ Miesto toho vypustím z pusy: „Malého je dobre.“ Luky to označí za hlášku dňa. Pri vyzliekaní kabáta ma sprdne v štýle, na to že som zadaná, som oblečená odvážne. Luky odkazujem ti, že Maťa tento môj outfit označila ešte za únosný.
Naučil ma tri hlášky, ktoré vymyslel jeho kamarát a dajú sa použiť na čokoľvek, čo vám niekto povie:
Evidentne.
Až ne aj vac.
To sa stáva.
Pôvodným cieľom našej výpravy bolo odniesť knihu do knižnice. Počas našej prítomnosti v TT padali krúpy.
„Keď padali naposledy krúpy, tak som sa bozkávala,“ zaspomínam si.
„Chceš tým niečo povedať?“ trefne sa spýta.
„Iba taký pocit Dejavu,“ uzavriem.
Počkáme si do 10:30, kým skončia v Mekáči raňajky. V Bille zatiaľ splašíme karamelové donutky a nápoj s mangom a vodkou. Prechádzame sa zatiaľ, aby sme zabili nejako čas a spapáme donutky. Cez dvere nás dvakrát pustia tí istí chlapíci a podržia dvere aj Lukymu. Pri pokladni dávame pekne vytrhnutý kupón (Lukyho zásluha – vie pekne trhať). Dievčina sa usmeje, ponúkne nám dezert. Takže okrem Big Macu, McChickenu, hranoliek, nápoju, neplánovane skončíme s vanilkovým donutom. Po spracovaní jedla sa pohnem smer stanica.
Začínam riešiť dilemu ako otvoriť fľašu, ktorá ma vrchnák ako pivo, keď nemáme otvárak. Po našich nezdarných pokusoch dúfam, že aspoň v Albatrose nám to otvoria, keď si niečo kúpim. Obom nám je to trápne sa spýtať. Nakoniec to skúsim. Vypýtam si žuvačky a poprosím o otvorenie fľaše. Vo vláčiku sa do nej môžeme pustiť.
Vo vlaku si hľadáme opäť voľné miesta. Cestou sa pristavím pri kamarátke. Zakývam jej a ukážem veľavravne na Lochnessa. Cupitám za nim. Dospejeme k záveru, že slnko vylezie vždy, keď my zalezieme niekam dovnútra.
Zastavujeme v GA. Blonďavé sa potrebuje vypišať. Smerujem nás k Jasparku, ktorý považoval on za skutočný park. Viem zavádzajúci názov. Po vyprázdnení našich mechúrikov stretávame cestou na stanicu bývalú spolužiačku Quatrefoil z gympla.
„To je Matina spolužiačka, ktorej nechutilo semeno jej frajera,“ obohatím Lochnessa o hlboko významný fakt, bez ktorého by istotne neprežil.
Zasmejeme sa na tejto asociácií. Mohol ísť skôr na rýchlik, ale zo solidarity so mnou počká na osobák. Medzitým prichádza kamarátka, ktorú sme stretli v Trnavskom vlaku. Možno niekde v kúte ľutuje, že zostal dlhšie a musí počúvať tieto babské debaty.
Vo vlaku mu robíme spoločnosť 5 minút. Vystúpim a skysnem u kamarátky na 5 hodín.
PS: Luky, doteraz som neprišla na to, čo znamená „Adna porno“.
Pevne verím, že oceníš hudbu na konci:
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
@lochnessko
neodcitovala som to s tým semenom presne
tak s tou prvou piesňou sa zhodneme
niekde si najskôr v chládku odpykáva ten názov
neodcitovala som to s tým semenom presne
tak s tou prvou piesňou sa zhodneme
niekde si najskôr v chládku odpykáva ten názov
Napíš svoj komentár
to je ta co jej nechuti
hudba fajn hlavne ta prva piesen..
PS: podla mna to vie len majitel toho "obcerstvenia"