Z denníka malej ženy - sobota 3. 12. 2011

Zistila som, že so mnou brigáduje v Tescu dievča z našej dediny. Výnimočne som nebola pri pokladni, bolo treba vyložiť chladené a mliečne výrobky a tam som ju zbadala. Dievča, ktoré stretávam tri roky vo vlaku, ale nezdravíme sa a vždy na seba mlčky pozrieme. Spýtam sa jej na meno, lebo niekoho hľadám. Pridelia ma k nej a naše spoznávanie sa začína pri kuracích mrazených výrobkoch.

„Keď už som sa ťa pýtala na meno, tak by som sa ti mala aj ja predstaviť,“ usmejem sa na ňu.
Poviem jej meno a podáme si ruky.

Vykladáme spolu. Pridržiavame si dvierka od chladiaceho boxu. Robím si srandu a rozprávam sa s ňou. Pohoršujem sa nad kuracími krkmi, že kto to môže samotné kupovať. V tom príde žena a vypýta sa jedni.
Drgnem do mojej spolubrigádničky: „Pozri na tú ženu, už vieme ako vyzerá človek, čo kupuje kuracie krky.“

Pýtam sa jej ako ide domov. Poradím jej autobus, na vlak by musela čakať viac ako dve hodiny. Vychádzame zo skladu a driftujeme dolu kopcom s vozíkom naloženým prázdnymi debničkami. Zhodneme sa, že by sa na ňom dobre skateovalo.
Tú sobotu, to bola pre ňu tretia smena a stále ešte nie je úplne zvyknutá. Vyfasovala tú istú koordinátorku ako ja na začiatku. A tiež si s ňou užila svoje. Povedala som, že tie prvé dni sú najhoršie, ale že potom bude lepšie.

Keď mi na obed padne. Tak vychádzam zo šatne a ona len prichádza sa obliecť. Dobehne ma až na stanici. Ponúkne ma bebe a ja ju zas ponúkam rohlíkmi.
„Môžem si k tebe prisadnúť,“ usmieva sa na mňa dievča, ktoré som donedávna ešte nevidela usmievať sa.
„Keby si sa nespýtala, tak ti to navrhnem,“ usmievam sa tiež.

Cestou autobusom sa bavíme o tom, ako sme nikdy nezapadli do dediny, kde žijeme. Tiež by chcela študovať psychológiu. Navrhnem jej, že cestou domov sa zastavíme u mňa, že jej dám jednu knihu. Hovoríme aj o tom, ako sme sa po sebe tri roky pozerali. S tým, že ona nevedela, kam ma má zaradiť a ja to isté. Aj som jej povedala, že si zvyknem od ľudí držať odstup a ona tiež. Zhodli sme sa aj v tom, že sa obe bojíme šoférovania. Milujeme, keď vystúpime z vlaku a sme v meste. Je to ako keby sme prišli domov. Je možné po takej krátkej dobe sa zhodovať s niekým v takýchto pocitoch?

„Vieš teba si nejde nevšimnúť. Vždy tak žiariš,“ jemne naráža na moju extravaganciu.
„Asi to nebude len tým ružovým ruksakom,“ usmejem sa.
„Nie,“ zasmeje sa tiež. A spomenie aj vlasy, ale viem, že myslí aj na oblečenie.

Do vnútra sa bojí ísť kvôli nášmu psovi. Má strach zo psov, odkedy ju jeden pohrýzol. Zisťujem, že knihu, čo som jej chcela dať. Má požičanú iná baba. Odprevadím ju teda aspoň domov.

Mohol by byť toto začiatok nového priateľstva?

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu