Z denníka malej ženy streda 21. 12. 2011

Sedím v triede. Okrem mňa tam sedí mama, Niki a ešte pár ľudí. Pred nás sa postaví známa tvár z nejakej relácie. Pozrie sa vážne na mňa: „Vieš o tom, že ona nebude môcť ísť s vami.“ Naráža na Niki. Ja si uvedomím, že musím ísť s mamou na autobus a Niki tam nechať. Viem, že ju už neuvidím. Potrebujem sa chytiť mamy, aby som zadržala plač.

V tom sa strhnem z postele a budík preruší môj sen. Som v šoku. Mne sa o nej nezvykne snívať. Snívalo sa mi s ňou tri roky predtým než zomrela, že zomrie. Ale o čom mal vypovedať tento sen, netuším. Možno len toľko, že som sa deň predtým s niekým bavila, že jej pôjdem na Vianoce po práci zapáliť kahanec, že som to na žiadne Vianoce nespravila (nerátam narodeniny, výročie úmrtia, dušičky a dni, keď som za ňou proste musela ísť).

V smutnej nálade som opustila dom. Došla som do mesta moc skoro, tak som si šla pozrieť môj obľúbený výklad od Fitny. Po ceste do práce som videla v tme padať snehové vločky. Že by to bol darček zhora, aby som sa usmiala?

Vstávať o štvrtej, keď naspíte tri hodiny a zobudiť sa na taký sen, nie je trikrát povzbudzujúce. V pokladni sa ma chlapík spýta: „Je na tu drogériu 30%ná zľava a dokedy trvá?“
Keďže som len brigádnik, čo skenuje a takéto informácie majú skôr na infe: „Netuším, ale uvidíme na konci, či sa Vám tam ešte niečo odpočíta, ak nie, tak Vás pošlem na informácie.“
Medzičasom mi zavolá sbskárka, do telefónu sa na mňa rozkričí: „Na čo otvárate tie krabice?“
Do mňa vojde sto čertov, nie je to prvýkrát, čo prekročila hranicu: „Nič neotváram, dávam dole čipy.“
Poučí ma krikom, že tieto sa nemajú dávať dole ručne a ja jej zložím. Odkiaľ som to mala vedieť, keď mi to nikto doteraz nepovedal.

Vydám pánovi a ten si zrazu spomenie: „A clubcard ste mi vzali?“
Nevzala som mu ju, lebo ma sbkárka rozptýlila telefonátom a ja mám len jednu pamäť a pozornosť.
„A nedá sa to ešte nejako?“ začína byť vytočený.
„Bohužiaľ nie, skúste na infe,“ odpoviem s ľútosťou v hlase.
Na čo sa začne paprčiť mladá žena: „Ja sa ponáhľam na vlak. Na čo sem dajú takú, čo tak pomaly blokuje.“ Začne sa do mňa navážať, ale ako si zabudla zvážiť, že predtým niekto zdvihol tlak mne a ja nie som boh. Popri tom, že sa mám dohadovať s dvomi ľuďmi a je otvorená len jedna pokladňa, nerozkrojím sa.
Po takomto úvode sa začínam tešiť do tej zimy a na kaprov, tí aspoň s prepáčením nepičujú.

Po konci smeny sa teším za Simou, ale musím niečo kúpiť Martinovi k dnešným narodeninám, a za to že mi pomáhal so štatistikou. Kúpim mu na Vianočných trhoch medovníkové srdce s názvom „Beťárovi“. Po ceste stretnem Dianku, s ktorou sme sa minule spriatelili v Tescu a je tiež z mojej dediny. Usmejeme sa a pokecáme na chvíľku. Martinovi volám, lebo mu to srdce chcem dať aspoň medzi bránou a podať mu ruku.

„Ty si šibnutá, čo ti preskočilo?“ prejavuje svojsky radosť cez telefón a oboznámi ma, že ešte nie je doma.
„Ja ti to hodím do schránky, potom si to tam nájdeš,“ nedám sa.
Ukecá ma, nech sa večer za nim zastavím a ja bežím za Simou.
Nevidela som ju od svadby. Rozprávame sa, vráti mi moje CDčka, čo som nemala doma vyše roka a požičia mi DVD zo svadby.
Cítim sa, ako keby sa nikdy nepresťahovala z Galanty.

Vydávam sa za Martinom, ktorému musím zas pískať pod oknom, aby mi otvoril.
„Nejako ti to pískanie nejde,“ priateľsky ma zotrie.
Čas u neho mi ubehne a ja mu poviem, to čo som povedala aj u Simy:
„Som rada, že ma nechal vtedy minulý rok. Ja som teraz taká šťastná, napriek tomu že je to náročné obdobie.“
„Tak to má byť,“ vidno na ňom, že to rád počuje.
A nezabudne ma statne ma vysmiať za to, že som predávala kaprov.

Keď vystúpim u nás z vlaku, zisťujem, že ten chodník je šmykľavý. Mám ísť cez schody alebo nie? Vidím ženu, čo ide tiež mojim smerom, tak aspoň nepôjdem sama. Riskneme to obe. Ja idem popredu. Zisťujem, že schody sa brutus šmýkajú. Pri každom mám čo robiť, aby som neletela napred. Prejdem ich úspešne všetky a vydýchnem si. Mám však strach o neznámu ženu, čo ide za mnou. Ju tie schody len čakajú. Mala by som ju varovať, nech si dáva pozor. Vystúpi na začiatok odhodlaná ich prejsť. Ja vystúpim na posledný.

„Dávajte si pozor, veľmi sa šmýkajú. Zvládnete to?“
Chytím sa zábradlia, vyštartujem smerom k nej a tvárim sa ako horolezec.
„Pomôžem Vám s taškami?“
Postupne idem dole, skoro sa šmyknem, ale zábradlie ma zachráni. Keby som mala pud sebazáchovy, tak by som sa na tie schody nevracala.
Obe to zvládneme: „Ďakujem, že ste mi pomohli, keby som šla sama, tak sa určite šmyknem.“
Po ceste sa rozprávame a tesne pred domom mi znova poďakuje.

Doma mám jedinú túžbu – okúpať sa. Na moje šťastie je žiarovka vypálená. Požiadam mamu o sviečku. Takže sa koná neplánovaná romantika - vaňa s penou, hudba a sviečka.

Pieseň, čo mi práve hrá:

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu