Z denníka malej ženy - z utorka na stredu – 26. 10. a 27. 10. 2011
Milý denníček, kde vlastne začať ?
V pondelok som zabudla dopísať príhodu z vlaku, keď som sprievodcovi povedala, že som prestúpila v Galante. „Ale Simonka, to je strašné,“ usmial sa, otvoril mi dvere a ako gentleman ma pustil prvú. Tento utorok to boli moje úplne prvé „beánie“. Obliekla som si kožené gate, vybíjaný opasok, čierne tričko s károm, nechty som mala čierne, nestíhala som sa veľmi namaľovať – takže iba make-up, líčka, špirála a bordový rúž. Obujem si čierne botasky a dám si tmavoružovú zimnú bundu s kožušinovou kapucňou. Tých 13 minút na vlak ani nie je tak málo.
Peťa sa pripojí ku mne na najbližšej zastávke. Dosť dlho sme hľadali to miesto, kde sa beánie mali konať. Striedali sa tu rôzne situácie. Ako keď sme bežali na električku a skupinka mladých ľudí sa zastavila, aby nám začali tlieskať a fandiť nám, aby sme električku stihli. Samozrejme, že sme ju stihli, len som akosi šla na čierno a Peťu prekrstili na Soňu. V túžbe nájsť miesto konania akcie večera, som pobehovala sama na opustenom tmavom parkovisku – scéna ako z horrora alebo som prebehovala krížom cez križovatku.
Miesto sme našli vďaka môjmu pozorovaciemu talentu, odložili sme si bundy a rozhodli sa ísť opáčiť, kde sú záchody. Ako sme tak prechádzali okolo, zbadala som týpka s ružovo-čiernym čírom na hlave, venoval mi pohľad. Pripomínal mi jedného z Horkýže Slíže, o dve hodiny neskôr som zistila, že to on aj bol. Užili sme si koncert Elán Revival, Horkýže Slíže – na ktorých som sa tešila najviac a aj dobrú diskotéku, ktorá najprv začínala nepresvedčivo. Občas bolo treba improvizovať – napr. keď boli veľké šory na WC a najbližšej benzínke boli WCka pokazené. Hybaj za benzínku a Simi, šup dole gate!
Behom večera som dostala viackrát po hlave, do oka (vďaka bohu za okuliare) alebo mi niekto skočil po nohe. Len neviem, čo bolo horšie, keď to bol 90 kilový chlapec alebo dievčina na podpätkoch. Miestami som sa bála, že ma tam niekto udupe. Prišlo k pár kolíziám – traja chlapci pri záchodoch, ktorí na seba popadali alebo nejaké „skoro bitky“. Dostala som dva „zdvihnuté palce – thumbs up“. Peťa to prekladala, ako znamenie, že vraj dobre tancujem. Celú noc sme unikali pred Petinim nápadníkom, ktorý sa ju snažil bozkávať a ukecať na sex. Na chvíľku si Peťu vyhliadol niekto iný a nás obkľúčila skupinka vysokých chalanov. Pre Peťu vysokí ani neboli, má 186 cm, ale oproti mne hej. Na moment ma chytil niekto za boky, ignorovala som ho a nakoniec mu došlo, že takto to nepôjde. Ako náhle ma však pustil, už ma chytil za boky niekto iný – tomu som nakoniec zdrhla. Nie, nemám toto rada – prišla som sem tancovať, nie nechať sa oblapávať.
Pôvodne sme si mysleli, že keď ráno skončíme tuto, tak vydržíme nejako do poobedia a pôjdeme na moju prednášku zo základov psychiatrie – ale byť viac ako 24 hodín hore, by bolo doslova psycho. Tak Peti navrhnem, nech ideme na Nové Mesto, na stanici nám spríjemňuje čakanie opilec, ktorý si spieva ľudovky a tmavé holuby, ktoré sa tu kŕmia. Na benzínke som si predtým kúpila višňovo-vanilkový croisant a na stanici bavorskú bagetu – tá bola super. Vo vlaku sa mi nedá driemať. Peťa tento problém nemá. Po ceste k Peti domov, zbadám Martina, ktorý práve ide do školy. Na chvíľku Peťu opustím, nahodím šprint a vyblafnem na neho: „Kam si sa vybral?“ Usmeje sa a rozprávame sa, kým nás Peťa nedobehne.
U nich si dám zelený nápoj z jačmeňa a raňajky v podobe šalátu z tofu, údeného syra a kukurice. Zaľahnem do čerstvého posteľného. Ten pocit sviežej postele je na nezaplatenie. Sníva sa mi jeden z mojich bežných snov, ale nerozumiem časti, kde Petina rodina zavesí môjho mŕtveho kocúra na vešiak na kabáty. Potom zatváram pred niečím zlým dvere a čarujem. Zobudím sa, vystraším Peťu, ktorá ma nepočula. Prečítam si smsku. Vyzdvihnúť ma prichádza @mairim na aute, ktorá len skonštatuje: „Ty si ale farebná.“ Mala na mysli moje vlasy, zopakuje to ešte dvakrát a pár sekúnd sa spamätáva.
A na záver pieseň, na ktorú som včera vytiahla Peťu na parket:
I've never been afraid of the highest heights
Or afraid of flying now
I've never been afraid of the wildest fights
Not afraid of dying
But now I want off this ride 'cause you're scaring me and I don't like where we're going
I need a new fun fair 'cause you're scaring me and I don't like where we're going
And now you're gonna miss me
I know you're gonna miss me
I guarantee you'll miss me 'cause you changed the way you kiss me
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.