Nikdy sme o tom otvorene s Luckou nehovorili, ale chceli sme tu byť pre ňu. Avšak jedno pondelkové ráno prišla druhá rana, zavolal si ma Nikoletin otec von z triedy, ja som vyšla s papierom s úlohami. To, čo mi povedal bolo, ako zo zlého sna. Niky v to ráno zradilo srdce na dobro.
Bola som na strednej, keď som sa dozvedela, že Erik má rakovinu a je na tom ozaj zle. Nepoznala som ho síce osobne, ale veľa som o ňom počula. Bol to syn maminej kolegyne. Keď som bola malá chcela som byť šéfkou butiku, aby si Natálkina mamina mohla vziať dovolenku, keď bude Naty chorá. Erik mi odkázal po svojej mame, že on bude riaditeľom banky a pomôže mi. Erik zomrel približne po roku a na jeho pohreb šlo veľa mladých ľudí, ktorí ho mali radi.
Rok po maturite, zomrel druhý spolužiak zo základnej školy. Havaroval na aute. Dlho si toho života po strednej škole neužil. Mám 22 a neviem, či som už taká stará alebo je to nejaká smutná náhoda, že už tú dvaja ľudia zo základnej školy nie sú.
Všetky tie hroby na cintoríne, keď vidím niekoho, kto zomrel veľmi mladý ako dieťa. A jeden hrob, ku ktorému ma to vždy ťahalo.
Som v nemocnici a čakám na Dominiku, kedy vyjde. Kúpila som nám obom dve biele Kit Kat tyčinky. Napísala mi smsku po dlhej dobe, že je tu, ako by som vôbec mohla neprísť? Smska ma vydesila, písala v nej, že sa jej zabila kamarátka na aute a ona, že je v nemocnici. O niečo pokojnejšia som zostala, akonáhle som sa dozvedela, že Dominika v tom aute nesedela. Mala iné zdravotné problémy, ktoré neskôr prekonala.
V jedno ráno dôjde s plačom do triedy spolužiačka.
"Počuli ste, čo sa stalo Saši? Havarovala na aute, so sestrou a rodičmi. Rodičia boli okamžite mŕtvi. Saša so sestrou prežili."
Bolo to mesiac pred Vianocami. Saša a jej sestra bojovali o život. O pár mesiacov prišla do triedy. O dva roky na stužkovej pri čítaní príhovorov rodičov sa musela držať za ruku druhej spolužiačky. Chlap šoféroval opitý a čelne do nich vrazil.
Milý dedko, o mesiac to bude už 12 rokov, čo tu nie si. Neviem, či mi je do plaču alebo sa na teba hnevám. Poslednú spomienku, ktorú na teba mám, by som najradšej vymazala. Bola som tvojim prvým vnúčaťom a jedinou, ktorá si ťa pamätá z tej odvrátenej strany. Ublížil si mne, mame, babke a iným. Aj keď verím, že si ma miloval, vtedy keď si celú cestu až pôrodnice vypil demižón vína, lebo si oslavoval moje narodenie. Keď si mi dával Pedro žuvačky do rúk a keď sme si chlebík krájali na vojačikov. Mrzí ma, že si sa nedožil Mišky a Samka, a že tu nebudeš ani aby si sa dožil ostatných vnúčat, rodina Ščasných sa rozrástla.
Poznáte ich? Všetkých tých, ktorí odišli predčasne? Máte občas pocit, že by ste dali čokoľvek, aby sa vrátili späť? Hocičo - majetok, srdce, krv - čo by bolo potrebné, ale viete že to nejde.
Kedysi som babku odbila, keď sa ma spýtala, či by som nechcela byť lekárkou alebo vstúpiť do kláštora?
Tú lekárku som si nedokázala predstaviť, lebo sa bojím ihiel. Aj keď nemocničné prostredie mi je blízke, mama robí v nemocnici 23 rokov. Pred dvomi rokmi som však nad medinou chvíľu uvažovala.
A bude to znie asi divne, ale už ani ten vstup do kláštora neznie tak strašidelne ako pred rokmi.
Nakoniec však zostávam stále pri psychológii a raz možno budem ozaj ľuďom pomáhať alebo pomôžem zmeniť školský systém.
Pred rokmi som chcela študovať, aby som mala ľahší život ako rodičia, aby som raz viac zarábala. Ale peniaze nie sú šťastím, vidím to všade navôkol, lebo sú veci, ktoré si za ne nekúpim. Dnes už viem, čo chcem. Chcem tu byť, aby som mohla raz pomáhať, aby som zachraňovala - chce to len pevnú vôľu a doštudovať. Možno sa mi podarí raz niečo zmeniť a možno obetujem svoj život niečomu vyššiemu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár