Hrabem sa v cudzích fotkách "šťastne zadaných" známych a zisťujem že boli spolu hentam, V Prahe, V Chorvátsku, na Szigete..
Ja som bola na Záhorí.
Zabudla som tam dáždnik, tak teraz na mňa prší.
Celkovo sa každý výlet nesie rozlúčkovou atmosférou a vôňou slovenskej borovičky, ktorú všetci svorne preklínajú.
Aspoň niečo nás spája.
Aby sme sa dostali k pointe, ktorá sa tu síce moc nenachádza tak vám poviem že je lepšia rozlúčka počuť slová "Milujem ťa" ako povedať slová "Nenanávidím ťa" Aj keď tá príhodička s tým saponátom v pohári, ktorý sa mi tam "omylom" vylial bola už možno trochu moc po tom všetkom celom .. onom.
Milujem ťa, nenávidím ťa .. vlastne je to isté.
A koľko prípadov otravy saponátom reálne existuje?!
Ľudia nechápu, že nenávisť je vlastne druh poklony.
Nenávidíme okrem iného ľudí o ktorých vieme že v istých veciach, istým spôsobom sú lepší ako my. A nikdy ich nedobehneme.
Nenávidíme ľudí, čo žijú svoje životy viac tak, ako by sme ich chceli žiť my, ale nedokážeme to.
Tak ich začneme nenávidieť lebo sú pre nás symbolom vlastného zlyhania.
A keby sme si náhodou nezvolili týchto ľudí tak dôkladne a dôsledne, premyslene nenávidieť tak by sme ich museli najskôr asi milovať.
Moje svedomie má pravdepodobne nejaký samospúšťajúci sa mechanizmus, lebo mám zase rozbité hánky a ľahší otras mozgu.
Tak, po tom všeličom čo som porobila, po toľkých vyznaniach nenávisti... Ale ktovie. Vraj to bola moja vina. Že nič nevyšlo.
Podľa mňa to bola vina tvojej frajerky
Celkovo to vystihol môj krátky príbeh o zjebávaní, ktorý použijem ako podobenstvo na záver :
Hneď ráno ma V. zjebal za to, že som nebola na konverzáciach, ktoré nepotrebujem. Včera ma zjebala sestra za pásové gate majúc pri tom na sebe flitrované tričko (to jej tiahne už pomaly na tridsiatku), zjebal ma aj M. za to, že nerozumiem jeho dánskemu akcentu. V pondelok som sa zjebala u Tamary zo schodov a niekde okolo obočia mám pulzujúcu hrču. Zjebala ma mama, za to že som zmeškala termín u lekára. Zjebala som sa na schodíku, keď som išla zo školy a rozbila som si koleno a zjebala som sa aj na schodíku života a rozbila si srdce o betón. Roztrieskala dušu o chladný ostrý hrot ignorancie. A včera som sa rozjebala už úplne a fňukala prakticky cudzím ľuďom nad starými ranami plnými fantómovej bolesti.
Ževraj sa ešte uvidíme. A možno aj hej. Tak zatiaľ, prajem veľa šťastia, aj tak si ho vždy mal...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár