Akurát ma držal za ruku keď mi zazvonil mobil. Volala mi mama, že sa mám ponáhľať domov, že je príliš neskoro. Pozrela som na hodinky a so smútkom v očiach som mu oznámila, že musím ísť domov.
Pozrel na mňa, pohladkal ma po líci a povedal: „ Nevadí miláčik. Aj zajtra je deň.“ Smutne som prikývla a dala som mu pusu na pery. Usmial sa a ten jeho krásny úsmev patril iba mne.
Pomaly naštartoval auto. Vonku bola zlá viditelnosť pretože bola hmla. No keďže som sa ponáhlala domov ani som to nezaregistrovala. Sedela som a pozerala von oknom na zamrznutú prírodu. Zrazu cítim jeho dotyk. Chytil ma za ruku a s tým šibalským pohľadom na mna pozrel a spýtal sa: „Ideme sa pretekať?“ „Áno.“ , odpovedala som v momente. Vždy som milovala rýchlu jazdu a vedela som, že s ním som v bezpečí. Okamžite pridal. Pomaly si žačím všímať, že všade je tma. Obraz spoza okien sa hýbe strašne rýchlo a mne sa to páči. Cítiť tu rýchlosť, to vzrušenie. Zrazu cítim ako sa auto hýbe zo strany na stranu. Na ceste bol čistý ľad a my sme sa na ňom šmýkali ako na klzisku. V tej chvíli som pocítila neskutočný strach. Vedela som, že brzíme ale nepomáhalo to. Pozrela som sa pred seba a videla som ako rútime na obrovský stĺp pred nami. Vedela som, že zrážke sa už nevyhneme. Pozrela som na neho a v jeho očiach bolo vidieť strach. Počula som krik a vôbec som si neuvedomovala, že to kričím ja. Zrazu som pocítila veľký náraz.
Otvorím oči a vidím iba tmu. Cítim strašný smrad a nedá sa mi dýchať. Srdce mi bije neuveritelnou rýchlosťou. Pomaly začnem dýchať a uvedomujem si, že som v poriadku. Pozrem vedľa seba a vidím pohľad, ktorý budem mať do konca života pred očami. Bol tam on. Nehybný, celý krvavý. Žiadne známky života. Nevšímam si nič okolo seba len jeho. Cítim ako mi po líci stekajú slzy. Chcem sa k nemu nahnúť, zistiť či žije ale nemôžem. Môj pás bol zaseknútý. Cítim strašnú bolesť, počujem svoj vlastný krik,chcem mu pomôcť ale nemôžem.
Stojím vonku v daždi a pozerám na veľké biele auto s majákmi. Okolo behajú ľudia v červených bundách a stále niečo kričia. Môj pohľad je uprený na telo ktoré leží na zemi a nad ním sa skláňajú doktori. Už pol hodinu neprejavil žiadne známky života. Stále plačem a cítim prázdnotu. Nemôžem o neho prísť! Nemôže ma tu nechať samú! Nemôže mi to spraviť!!
Keď príde doktor a oznámi mi, že viac spraviť nemôžu zrúti sa mi celý svet. Kričím, plačem. „Prečo??? Prečo on?? To nieje pravda!! On by ma neopustil!“
Od toho dňa som na neho neprestala myslieť . Na jeho úsmev, ktorý mi venoval vždy keď ma videl. Na jeho dotyk, ktorý som cítila vždy keď som bola smutná. Na jeho pery, ktoré ma pobozkali vždy, keď som to najviac potrebovala. Teraz nemám nič. Cítim prázdno vo svojom srdci a neskutočnú bolesť, ktorej sa nikdy nezbavím. Už nikdy ho nebudem môcť pohladiť, nikdy ho nebudem môcť pobozkať, nikdy viac už nepocítim to objatie v ktorom som sa cítila tak bezpečne. Už nikdy nebudem taká šťastná ako s ním.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár