Upozornenie : v tomto blogu budú použité úryvky z knihy. Snáď si po mňa nepríde soza, či iný orgán
Jej autora som nikdy nestretla. No Paolo ma určite pozná.
Sleduje ma v noci, keď sa strhávam zo sna.Sleduje ma, , keď si skrehnutú večne neprekrvenú ruku nemotorne balím do svetríka.
Keď sa neustriehnem a objímam samu seba. Keď vo vlakoch pozorujem východy slnka.
Musí ma poznať.Inak by tú knihu nenapísal.
Dotýkam sa prstom viet, ktoré sa dotýkajú môjho vnútra.Pri niektorých sa necítim sama. A v niektorých slovách sa nájde spiaca obluda.Všetkých tých jaziev, spomienok, strachov . A ja bývam ešte stratenejšia.
„Prvočísla sú deliteľné len číslom jeden a samými sebou. Stoja na svojom mieste v nekonečnom rade prirodzených čísiel, vtesnané medzi dve ďalšie ako všetky ostatné.
No v porovnaní s nimi , sú trochu v nevýhode.
Sú to podozrivé a osamelé čísla, a preto sa Mattiovi videli prekrásne.
Zavše si myslel, že sa v tejto sekvencii ocitli omylom, že tam zostali uväznené, ako koráliky v náhrdelníku.
Inokedy ich zase podozrieval,že aj ony by boli rady rovnaké ako ostatné čísla, ale z nejakého dôvodu toho neboli schopné.
Druhá myšlienka sa ho jemne dotýkala najmä večer, keď je myseľ príliš slabá na to, aby si nahovárala lži. „
„Alice sa pokúšala flirtovať so zrkadlom, no videla v ňom len rozpačité dievčatko,ktoré nepôvabne mykalo plecami a pohybovalo sa ako nadrogované . Bola presvedčená, že skutočným problémom sú jej líca.Príliš okrúhle. Potláčali jej oči. Chcela, aby jej pohľad zanechal nezmazateľnú stopu. Chudla,lenže jej detské líčka zostávali ako nafúknuté vankúšiky.
„Mattia schodiskom vyšiel pred vchod školy a zastal bokom od všetkých., hoci mu pršalo na hlavu, lebo nestál pred pod prístreškom. „
„Rozprávali sa málo,ale čas trávili spolu, každý z nich sústredený na svoju vlastnú priepasť „
„Neviem, trval na svojom. Ak o niečom nerozmýšľam, tak tomu neporozumiem“
„ On, odmietajúci svet a ona s pocitom, že ju svet odmieta. Vypestovali si opatrné a asymetrické priateľstvo, pozostávajúce z dlhej neprítomnosti a mnohého mlčania, bol to prázdny a čistý priestor, kam sa obaja mohli vrátiť a nadýchať, keď si už nemohli nevšímať pocit, že sa dusia..“
„Mattia získal pocit, že aj on s Alice sú presne takí, prvočíselné dvojčatá, sami a stratení, blízko a predsa nie tak, aby sa mohli dotknúť.Nikdy jej to nepovedal. „
„ Mattia to vedel.A predsa nebol schopný pohnúť sa. Akoby sa tým, že podľahne Alicinmu volaniu , mohol ocitnúť v pasci, utopiť sa a navždy sa stratiť. Zostal nevšímavý a mlčanlivý, čakal.Kým odrazu nebolo príliš neskoro. „
Aký ľahký blog, opísať pár viet z knihy. Ako ťažko sa píšu ľahké blogy, keď slovo za slovom prerozprávajú príbeh Vašej duše.
Alice, tá s chromou nohou .postupne sa naučila tiež chodiť tak, že si to takmer nik nevšimol. .....
Mattio, ten so svojím smutným tajomstvom.
Paolo ma pozná. Stvoril ich oboch zo mňa.
keď tam stojíš v rannej hmle a pokúšaš sa neplakať.nejde to. tak si necháš rozopnutý kabát.zima všetko prehluší...
a nie, nemýľ sa, nik nezotrie tvoje slzy.
"Mattia tu nebol. Alice sa znovu zadívala na oblohu. Posunula chromú nohu. S trochou snahy sa dokázala postaviť aj sama. "
Boli by spolu šťastní ? Veď predsa boli pre seba stvorení .
Prvočísla sú deliteľné len číslom jeden a samými sebou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár