tenučké čiarky putovania,
visiace v koridore lámp a stĺpov mestského života.
Cesty vedúce až po obzor ľudského zraku.
Z prázdnych večerných liniek sa valí znepokojujúca denná horúčava a zmáča chodníky rosou.
Pomedzi dojmy z blížiaceho sa leta uteká dievčatko,
chudé nôžky ledva stačia dobehnút rodičov kráčajúcich iba pár metrov pred ním.
Z posledných síl sa chytí maminej ruky a od radosti sa rozplače.
Do ruchu áut sa pridajú jej vzlyky.
A to malé dievča,
čo nevie ešte nič o svete,
zmenilo mesto, atmosféru, zmenilo celý vzduch a mne sa ľahšie dýchalo.
Z plných pľúc som z toho večera čerpala sily,
ktovie na čo,
možno na život, možno na smrť.
Pozrela som sa hore k oblohe,
našla som Mesiac, tesne pred splnom,
a už nič viac mi nebolo treba, nič viac mi už nechýbalo.
Možno len toľko, aby som aj ja raz mohla byť to malé dievčatko.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár