Pri poslednom okruhu zbadala na brehu malého jeleňa, ako sa prišiel napiť. Rozkročil predné nohy a sklonil hlavu, pričom sa mu sotva viditeľné parôžky zaleskli v poludňajšom slnku.
Matilda ku nemu priplávala. Najprv na ňu hľadel s odstupom, lebo nevedel, čo čakať. Ale keď usúdil, že jej chýba strelná zbraň a jej tenké ruky by len sotva niekoho pridusili, znovu sklonil hlavu a pil ďalej.
"Jeleň, nemohol by si sa chvíľku nepozerať? Chcela by som sa obliecť." Ten iba zavrtel ušami a ani na ňu nepozrel. Ale z opatrnosti ho sledovala, až kým sa celá neosušila a nepoobliekala. Začala si do malej tašky baliť veci.
"Aj tak som ťa už v plavkách videl. Niekoľkokrát." Viac nepovedal, iba na ňu zažmurkal a zmizol v lese.
Keď sa na ďalší utorok znovu vybrala plávať, vybrala si pre istotu jazero s najvyššou trstinou okolo, aby sa mohla lepšie skryť. Stále však cítila na sebe jelenie oči, ktoré na ňu určite niekde z lesa zazerajú. Jej pocity boli natoľko dotieravé, až sa zhmotnili, a keď vyliezla z jazierka, jeleň už stál pri brehu a čakal na ňu. Teda, aspoň tak pôsobil.
"Nejdeme sa prejsť?" Navrhol jej, akoby to robil stále.
"Fajn." Znovu si pobalila veci a prehodila tašku cez plece. Pomaly sa vybrali popri lese, mlčky kráčali jeden vedľa druhého.
Zaviedol ju na lúku, z ktorej bolo vidieť dedinu. Zastal a uvelebil sa na tráve. Aj Matilda si sadla, oprela si chrbát o jeho telo a vnímala, ako pomaly dýcha.
"Matka mi povedala, aby som ťa nechal na pokoji. Ľudia vraj nemajú radi dotieravé zvieratá." Ani sa neotočil, zrak mal upretý na domy, v ktorých sa pomaly zažínali svetlá.
"Mne to nevadí. Nie si dotieravý."
Posunula sa celkom blízko k nemu a hlavu si oprela o jeho tenučký krk. Zaspala.
Ráno Matildu zobudil spev vtákov a nezvyčajné pohodlie. Stále sedeli na lúke, jeleň neodtrhol zrak od dediny.
"Máš čudné sny. Ľudia majú čudné sny. Prečo sa vo sne prechádzaš okolo jazera? Nepripadá ti to ani trochu nudné? Veď to môžeš robiť aj v bdelosti." Konečne otočil hlavu na Matildu. Natiahla ruku a poškrabkala ho za ušami. Nahmatala parohy a potom prešla prstami po hladkej srsti na jeho šii. Ak by bol ten jeleň mačka, povedala by, že zapriadol.
"To nie sú tie pravé sny. Mne sa stále snívala iba realita."
"Možno by si mala naozaj začať snívať. Naučím ťa to." Vysadla mu na chrbát. Až teraz si uvedomila, že je omnoho väčší, ako bol včera. Zmohutnel, a hoci parohy stále neboli pýchou jeho hlavy, vyzeral dospelšie. Rozumnejšie.
Cvalom vošli do lesa. Zdalo sa jej, že zablúdili, ale jeleň očividne vedel, kadiaľ ísť. Na obed dobehli celú čriedu, malé lane sa pásli na čistine, tie veľké aj s dospelými jeleňmi ležali v tieni stromov a dozerali na ne.
Keď sa vynorili z lesa, všetky zvieratá spozorneli, cítila, ako jej červeň stúpa do líc a väčšmi sa pritisla k jeleňovi.
"Neublížia ti, vystri sa." Len nerada ho poslúchla.
Zamierili k najstaršiemu jeleňovi z čriedy, Matildin jeleň sklonil hlavu a naznačil jej, aby zosadla. Aj ona sa poklonila.
"Sadnite si a zavrite oči." Starý jeleň mal hlboký hlas a v Matilde vyvolával rešpekt. Obaja si sadli, znovu sa oprela o svojho jeleňa a zavrela oči.
"Snívajte." Matilda nevedela, ako to má urobiť. No v momente, ako na to pomyslela, videla sa, ako kráča k jazeru, bolo plné priezračnej vody, ponorila sa doň, plávala a jazero sa zväčšovalo a rozlievalo po celom okolitom svete. Z diaľky začula hlasy, otočila sa a na vzdaľujúcom a potápajúcom sa brehu videla jeleňe, ako na ňu hľadia, tým ich vážnym rozumným pohľadom. A cítila sa nájdená, taká istá vo všetkom, cítila sa silná a pripravená.
Otvorila oči.
Jej telo sa zmenilo. Pozrela sa dole na dva páry štíhlych a dlhých nôh, potom sa otočila a videla svojho jeleňa. Aj on videl ju.
Odteraz bude len kráčať po lese a piť vodu z jazierka. A snívať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár