Doma mám príšerné nervy. Teším sa na každú príležitosť keď vyjdem z domu. Teraz sa mi útočiskom stala škola.... Myslite si čo chcete, ale teším sa do školy. Možno sa tam trošku za debila lebo celú základku sme sa nič neučili a teraz mnoho vecí neviem.Profesorovi na biológiu som to oznámila hneď na prvej hodine a ten mi to z veľkou radosťou vždy pripomenie. No aj tak sa mi po krvopotnom snažení a učení angličtiny dnes podarilo vyzerať aspoň trochu múdro.
A spolužiaci..... Mám ich rada. Aj keď ich poznám len pár dní a som si istá že o pár mesiacov sem pribudne blog o tom ako možno všetkých nenávidím (dúfam že nie). Ale musím uznať že je tam sranda a je to niečo úplne iné ako základka. Ľudia sa na vás pozerajú inak. A keď vám profesori vykajú je to zvláštny pocit hlavne keď vám niekto vyká a vysvetľuje vám v cudzom jazyku ako by vám tykal.
Vtípky a stále opakovanie vety "yes my friend, yes" na každú otázku či spievanie medveďku daj labku. Flegmaticky. Neskôr sa to zmení na homo erectus daj obed. Keď ste hladný zjete všetko a tešíte sa na UMK. Potom vám oznámia že nie sú a vy si myslíte že ste ešte stále na základke a niekto vás chce zase oklamať a v skutočnosti sú.
Bojíte si niekde nechať veci lebo na základke ste na niečo chvíľu nedávali pozor a už to zmizlo. Tu nájdete ešte aj fantáziu z minulého týždňa, ktorú ste zabudli v lavici, či menovku.A to spomínam len pár zážitkov z tej krátkej doby čo sme spolu prežili.
A čo som chcela týmto blogom vlastne povedať ? Že som šťastná. Môj život nie je dokonalý. Ale mám ho rada.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
radosť čítať tento blog
Šrámek je na teba zlý? neverím!! on je úplne najlepší profesor