Jeden z otrokov Jano Terentiev skúsil bojovať proti nej so svojím odhodlaným vojskom. Ale povedal:"Ľudia dobrí, bolo to celé márne! " Sklamal som vás.
Neskôr skúsili aj ľudia bojovať, no márne. Všetci začali plakať a zrazu veža zlostne vykríkne: " Ó, márne plačete, do roboty! "
" Pani veža, vždy milá, deti už nevládzu, majú hlad, smäd", kričali bojazliví ľudia.
Veža začala na nich vrieskať:"Nezaslúžia si to! Robiť musia, potom dostanú jesť i piť! "
Deti s plačom pracujú a zrazu malý Miško Trnka počuje milý hlások, ktorý ho stále viac a viac volá. Miškoooo....Miškoooo...Miškoooo...Poď sem k nám. Miško preľakane zvolá:" Jááááj kto ma to volá? Kde ste?
- Tu za braánou.....
- Kto ste.....?
- Poď a uvidíš.....
Miško dostal odvahu a predsa sa tam šiel pozrieť. Bol najmä zvedavý, ale sa aj trošku bál.
"Dobrý deň...Kto ste...? Odkliaľ ste prišli....? Čo tu robíte....? "- pýtal sa Miško tichým hláskom.
- Miško máš veľmi veľa otázok, ale na jednu ti odpovieme : "Sme tri dobré víli a chceme Vám ľuďom a tomuto mestu pomôcť. Ja sa volám Rannica a tie dve sú moje sestry. Tá v žltých pozlatených šatách je Dennica, ale voláme ju Slnko a tá v belasých šatách je Večernica. Prosíme ťa, aby si nás počúval a hlavne nám veril. Keď nás budeš počúvať, staneš sa veľkým hrdinom tohto mesta a neboj sa oslobodíme vás."
- Jaaa, budem hrdina? Ale ja som malý a nezvládnem to....
- Neboj sa, zvládneš, my ti pomôžeme.....
- Tak dobreeee, už sa nebojím a zvládnem to. Aspoň si myslím....
- "Miškoooo": pohrozila mu Rannica.
- Tak dobre, určite to zvládnem.....
- Ja, Rannica, tu budem každé ráno.
- Ja, Slnko, tu budem každý deň.
- Ja, Večernica, tu budem každú noc.
"Dobre Miško? "- spýtali sa. Miško jemne hlavou prikývol.
- Tak a teraz pôjdeš tam, aby ťa veža nehľadala. Miškooo a nepovedz to nikomu, možeš iba svojim rodičom, ktorých skoro ráno pošli na toto miesto. Miško zrazu začne plakať:" hmmmm....hmmmm.."
- Miško a prečo plačeš...? Ahááá už vieme, veď veža zakliala tvojich rodičov. Neboj sa, oslobodíme ich!
- Naozaj?
- "Áno, máš tu aspoň niekoho z tvojich blízkych? "- prekvapene sa spýtala Dennica.
Miško hneď radostne vykríkol:´"Áno mám tetu Elišku a strýka Róberta, ktorí sa o mňa s veľkou láskou starajú".
- Tak všetko im povedz a pošli ich sem skoro ráno, bude tu Rannica.
Miško len čo sa vrátil, hneď pošepky zavolal na tetu a strýka:"Teta Eliška, strýko Róbert, poďte nachvíľu tu ku mne."
"Dieťa moje, čo tak potichu? "-zvolala teta Eliška. Miško im vyrozprával, čo sa mu práve stalo, že stretol tri víli, ktoré im chcú pomôcť. Ale nikto mu neveril. Nakoniec mu teta prisľúbila, ze sa tam ráno pôjde predsa len pozrieť.
Nastalo ráno....Skoro ráno strýko Róbert a teta Eliška sa predsa vydali na cestu.
-"Sme tu skoro"-odvetila Eliška.
-"Sssssssss"-je tu ale zima. Zrazu teta prekvapene zvolá:"Róbert, pozri tam, tam sa niečo ligoce." To boli jej krásne šaty.
- Tak predsa ste prišli. Dobré ráno. Som ranná víla, teda Rannica. Určite vám Miško o nás všetko povedal. Chcem sa vás opýtať:"Máte vo vašom meste silného a nebojazlivého hrdinu? "
- "V našom meste? Nieee.Hiiii, predsa máme, Jano Terentiev, on je náš najväčší hrdina"-skríkla teta Eliška.
- Rýchle ho zavolajte....
- Janko! Jankoooo! Poď sem k nám.
- Janko uvidel vílu a prekvapene na ňu pozeral.
- Dobré ráno, som Rannica, chceme spolu so sestrami pomôcť vám i celému mestu. Zistili sme, ako môžeme zničiť zakliatu vežu. Janko si vraj najväčší hrdina v tomto meste, keď sa zotmie, pôjdeš k najväčšiemu stromu, ktorým je ten gaštan. Janko nádejne na všetko hlavou prikyvoval.
Nastal večer.
-"Dobrý večer, ja som......"-prerušil ju Janko. Ja viem kto ste, čo mám urobiť?
- Niekde tu je v zemi zahrabané čarovné vrecúško plné soli, ktoré keď nájdeš, posypeš okolo kostola do tvaru srdca. janko všetkému porozumel a začal hľadať.
Nakoniec sa mu všetko podarilo. Kliatba zmizla. Miško si našiel svojich rodičov, ktorým hneď vysvetlil, že je malý hrdina. Nakoniec všetci šťastne žili dž dovtedy, kým nepomreli.
Rozprávka
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár