Náplasť anorexia pominula...nastupuje bulímia

zase som tu a snažím sa vypotiť niečo prudko inteligentné z môjho života...niekde som počula že keď niekto verejne prizná, že má rakovinu, už o tom potom stále hovorí...a tak je to aj so mnou a mojou anorexiou a bulímiou...všetko sa chcene nechcene točí len a len okolo nich...našťastie som už dostatočne vyspelá na to, aby som ich brala ako choroby a nie ako moje "kamošky" anu a miu.veď si pozrite hociktorý môj blog...a ich drvivá väčšina sa točí len okolo mojej hlúposti...tak prečo to meniť? ľudia radi počúvajú o netradičných a hlúpych ľuďoch...tak prečo by som im nevyhovela? a ja mám ešte tú výhodu, že príbehy nemusím vymýšlať...stačí opísať nejaký denný zážitok a je to...tak ako dnes...išla som z obchodu do ktorého ma poslala mama kúpiť chlieb vajíčka, šunku a ešte nejaké tie veci na zahryznutie, lebo sestra bude mať narodky a chystáme oslavu...a po ceste z obchodu som stetla spolužiačku s partiou...ich som nepoznala...a s ňou si vymením denne asi tri slová...keď som ju pozdravila odzdravila a potom takým hnusným tónom, aký vedia použiť asi len dievčatá zadrela...to ideš zožrať aby si to vyvracala? čo už...od incidentu v škole ma všetci poznajú ako bulimičku....náplasť anorexia pominula...nastupuje bulímia...asi som vám o tom ani nehovorila...išlo proste o to, že raz na obede som sa neudržala a priam prežrala...strašne ma bolelo brucho tak som sa rozhodla že to dám preč...išla som do iného poschodia, tam kde nikto nechodí...do triedy som prišla až po zvonení...v tom veľký problém nebol, boli to len labáky a aj tak siedma hodina...už keď som vchádzala do triedy cítila som že niečo sa o mne cez prestávku šírilo...vysvitlo že ma spolužiačka-išla na horné poschodie ževraj pre veľké rady na našom poschodí, počula ako grcám na hajzloch a všetkým to veselo povedala...príjemné...krásne som to doje.... no čo už... život je už raz taký...a ja sa budem musieť zmieriť s prezývkou sprostá bulimička...nevadí mi to...nech mi tak hovoria...už je mi to jedno...majú na to právo...tak prečo nie...a netrápi ma to...veď ma nepoznajú...keby mi to povedal niekto iný tak sa možno aj rozrevem, ale u nich ma to ani moc neprekvapuje...stala som sa odolná voči svojim citom...necítim lásku...nenávisť...zlobu...len prežívam...možno mi viac jarných dní pomôže odvrátiť ťažké chvíle...a keď nie...nejak sa to zvládne...v každom prípade nezúfajte...aj keď tu niesom každodenne...niekedy sem ešte zavýtam aby som vám poskitla opäť nejaké tie zážitky s mojimi kamoškami anou a miou...nejaké tie príhody z môjho nezvyčajného života...aj keď si občas prajem aby bol normálny...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu