stačí vydržat...do takej tretej poobede...ale istejšie je vydržat dlhšie...potom je mi to už lúto..ked som takú dlhú dobu vydržala bez vracania.už to nepočujem,necíťim.to nutkanie.to nutkanie íst vracat.a s vracaním sa samozrejme spája aj konzumácia nadmerného množstva jedla...asi pred týždnom som nevracala...celý den...spomínam si na ten pocit pýchy ked som si večer lahla do postele...presne viem čo som jedla.na raňajky biela activia,na obed kuracie prsia s ryžou...potom už nič.aká som len bola spokojná...nebudem si ale klamat,keby som nebola celý den u kamarátky,samozrejme že by som namiesto jedného jogurtu zjedla na raňajky štyri,a namiesto jedného kúska kuraťa aspoň polku...potom by znova nasledoval môj bohužial už každodenný rituál...a vysvetlovanie prečo som bola na záchode tak dlho...vždy potom prídu výčitky...objavujú sa už pri jedle...a vždy si poviem...zjem len trochu...ved sa nič nestane...ale hned ako prekročím pomyselnú hranicu jedálnička alebo skôr hladovky...prestanem sa ovládat...a jem tak vela že nevyvracat sa potom by znamenalo bholesti brucha na najbližšie tri hodiny...
modlím sa aby bolo viac dní bez vracania,bez sĺz bez výčitiek...už si nepamatám den kedy som zaspávala bez pocitu nenávisti voči sebe samej.čítam knihy...ako sa z toho dostat,ako sa dostali druhý zo svojej závislosti.ale nič to nepomáha.je to proste kruh...ako každá iná závislost...a najhoršie na tom je,že ked si predstavím že by som v tomto mojom stave vážila aspon o 15 kíl menej,bulímia by mi ani neprekážala...brala by som ju ako daň za moje (pre mňa) dokonalé telo.
dnes som to ako skoro každý den nevydržala...počítala som sekundy kým rodičia odídu aby som mohla vyvracat všetko čo som do seba nahádzala.a aby náhodou potom nemali najmenšie podozrenie.potrebujem aby niekto na mne videl že niesom štastná a aby mu to aj vadilo.ale nie aby sa stále otázkami pýtal čo mi je,prečo som taká,ale aby sa snažil aby mi bolo lepšie.neviem ako...a možno som namyslená ked niečo také chcem.cítim sa sama...sama na celom svete...bohužial.znie to debilne,ale je to tak.a bojím sa že to tak aj zostane.
zajtra to vydržím.zajtra vracat nebudem.nemôžem...toto si hovorím vždy v posteli.za toto sa modlím.a aj tak na druhý den začnem s obrovskými raňajkami za ktorými nastane čas na ešte väčší kus samonenávisti.ale ved aké je to lahké...ved stačí len vydržat...do takej tretej poobede...

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
die  11. 9. 2010 16:43
dufam ze nepises o sebe :/
2 
fotka
helliumka  11. 9. 2010 17:54
nechces vyhladat pomoc?
Napíš svoj komentár