ubližujem si.na rovinu.ničím si zuby,sliznicu,žalúdok,srdce.už tri roky.novoročné predsavzatie som porušila hned 2.čo som si myslela,že dátum v kalendáre ma zmení na normálnu?už niesom nič,som troska.nikto o tom nevie.ani rodičia,súrodenci,kamarátky.proste nikto.niekedy si prajem byť sama a ísť za psychiatrom bez otázok čo na to povie rodina chcela som ísť za knazom,ale nemám silu o tom hovoriť priamo len takto...v anonymite,skrytá len za napísanými slovami.tak velmi by som si priala zobudiť sa.pred troma rokmi a byť zdravá.bože ako sa nenávidím.som vysilená.nevládzem.nedokžem vysvetlovať donekonečna prečo zmizla polka chleba,liter mlieka a dva poháre zaváraného ovocia...už nevládzem a nechcem.všetko toto si hovorím každý večer.už nechcem klamať,plakať,zabíjať sa.cítim to.chodí okolo mna.otáznik dokedy to vydržím ale hlavne ako sa to so mnou skončí.počúvam príbehy o ludoch ktorí s tým žily 10 a viac rokov.plačem hodinu aj dve.pretože vidím v tom svoju budúcnosť.už nič nepomáha.nepomáha sa biť,nepomáha si ubližovať.vždy nakoniec skončím na záchode s rozbúchaným srdcom a odratými hánkami.bože ako velmi potrebujem zázrak.áno zázrak.na nič iné neverím.nič iné mi nepomôže.nič iné ma nezachráni.prosím.tak velmi.v živote som si nepriala nič iné.naozaj.kto to nezažil nepochopí.aká som len bola hlúpa...chodila som si po svete s hlavou hore,zjedla hocičo sladké slané mastné.a nikto nechápal ako to že som taká chudunká.áno bavilo ma to.a áno prestalo ma to baviť ked som z toho postupne začala priberať.a áno bavilo by ma to keby som znova bola chudá.a to je najhoršie.toho sa bojím najviac.čo ak by som to dokázala,a potom do toho znova spadnem..ked idem po meste v noci mala by som sa báť.namiesto toho ked si predstavím že by ma niekto zbil alebo aj zabil,myknem plecom.dokonca,niekedy si to aj prajem.možno by to bol dosť velký zlom v živote a prestala by som s tým.alebo by som hned po návrate z nemocnice pokračovala...to neviem...
dievčatá nech ste akékolvek,ale dokážete sa normálne najesť kašlite na diéty.som prežívajúca troska niečoho čo si kedysi hovorilo usmievavé dievča.a pomaly ale isto ma zabíja bulímia.nikdy!nikdy!si nemyslite že ste škaredé.nech ostatní hovoria čo chcú.ved ich to prejde...narozdiel od poruchy príjmu potravy ktorej sa tak ľahko nezbavíte...
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
kuolematon
6. 1.januára 2012 22:45
Odborná pomoc nezbytná. To ti hovorím v dobrom.
2
napíš mi do ts-ky kde bývaš. ak dostatočne blízko, niečo ti odporučím
4
Nech si každý hovorí čo chce? Možno, ale prejsť ich to neprejde.
@1
Áno, odborná pomoc. To vie povedať len taký, kto to nezažil. Kto to zažil, hľadá iné cesty.
@1
Áno, odborná pomoc. To vie povedať len taký, kto to nezažil. Kto to zažil, hľadá iné cesty.
6
strasne tazko sa citaju taketo blogy a vzdy ked taketo nieco citam pozastavujem sa nad tym, ako je mozne ze to rodicia nevidia. ja ked som mala nabeh na anorexiu (co sa uz prehlaidnut nedalo kedze som si mohla ratat rebra z oboch stran tela) tak mama ma tak dala do laty, ze som ani ziadnu odbornu pomoc nepotrebovala (ale mala som ju). skus ju vsak vyhladat. takto skoncit predsa nechces, dobre to vies.
7
@uggla
nič Ti nepomôže pokiaľ sama nechceš, nech by to bolo rovno aj desať odborných pomocí naraz. A to adresujem aj autorke blogu.
Ja som bola dva mesiace na izbe s 20 ročnou holkou, ktorá študovala MEDICÍNU a trpela bulímiou. Bolo to neskutočne chytré a zároveň citlivé dievča, ktoré po troch mesiacoch pod odbornou starostlivosťou do toho padlo znova.
Jediné čo komukoľvek pomôže v hocakom probléme je ochota a chuť chcieť to zmeniť.
Držím palce...
nič Ti nepomôže pokiaľ sama nechceš, nech by to bolo rovno aj desať odborných pomocí naraz. A to adresujem aj autorke blogu.
Ja som bola dva mesiace na izbe s 20 ročnou holkou, ktorá študovala MEDICÍNU a trpela bulímiou. Bolo to neskutočne chytré a zároveň citlivé dievča, ktoré po troch mesiacoch pod odbornou starostlivosťou do toho padlo znova.
Jediné čo komukoľvek pomôže v hocakom probléme je ochota a chuť chcieť to zmeniť.
Držím palce...
8
@otvoreneokno
Máš viac, než pravdu. Ide o to, chcieť a to je práve to, kde to stroskotáva (skoro) vždy.
Pokiaľ aj počas pobytu v zariadení, kde ti majú pomôcť, sa snažíš a chceš, tak po návrate do normálneho sveta je to ťažšie ako kedykoľvek predtým. Pretože tí, ktorí o tom nevedeli, že si trpela bulímiou ti nechtiac ukážu, že si tučná a pýtajú sa prečo. Je to vec pohľadu, že sa na také názory môže daná osoba vybodnúť, ale potom je to zas o tom, že sa uzavrie do seba a to je zas iná cesta, ako znova prepadnúť tomu istému a začať sa nenávidieť ešte viac.
Máš viac, než pravdu. Ide o to, chcieť a to je práve to, kde to stroskotáva (skoro) vždy.
Pokiaľ aj počas pobytu v zariadení, kde ti majú pomôcť, sa snažíš a chceš, tak po návrate do normálneho sveta je to ťažšie ako kedykoľvek predtým. Pretože tí, ktorí o tom nevedeli, že si trpela bulímiou ti nechtiac ukážu, že si tučná a pýtajú sa prečo. Je to vec pohľadu, že sa na také názory môže daná osoba vybodnúť, ale potom je to zas o tom, že sa uzavrie do seba a to je zas iná cesta, ako znova prepadnúť tomu istému a začať sa nenávidieť ešte viac.
Napíš svoj komentár