ani to potom sa však nedá nazvať normálnym jedlom...cpem do seba čo sa dá...3 rožky s nutelou,dve activie,pol hrnca guláša,zmrzlinu,čipsy,oriešky...keď už nič nieje doma alebo som už preplnená idem na vecko...a tam znovu vidím všetko čo som zjedla...mrzí ma to...ale nekontrolujem sa...už asi jeden a pol roka...pripomínam si časy keď sa mi môj život páčil...keď som sa neponáhlala domov kvôli jedlu...keď som mala tolko času....keď som bola šťastná...
stále som unavená...z vracania...plaču...depresii...ani peniaze nemám...čo neminiem na jedlo,miniem na laxatíva...začarovaný kruh...to je to,v čom sa mocem...jediné možné východisko je v strede kruhu...ale tam je smrť...
nikto si nič nevšíma...áno, už dlho som majsterka v klamaní...v klamaní najbližších...dalšia vec pre ktorú sa nenávidím...idem na výšku na ktorú nechcem...len aby som bola na internáte a mala šancu začať odznova...bez bulímie...hovorím si že tentoraz to vyjde...aj keď dobre viem že len čo budem mať príležitosť znova zlyhám...a keď zlyhám raz...tak zlýham znova...kolkokrát som si už povedala...idú vianoce,ideme na dovolenku už nebudem vracať...a raz to prišlo...
nevládzem...nevládzem žiť svoj život...mala by som byť šťastná...a ja cítim len nenávisť k sebe samej...a najhoršie na tom je...že s týmto svojím "životným štýlom" by som bola aj spokojná...keby mi pomáhal v tom, prečo som s ním začala...s chudnutím...bohužial moje telo si zrejme povedalo dosť a je schopné priberať aj z jablka....
nenávidím jedlo...ničí ma...je to ako droga...a vracanie nenávidím ešte viac...mám aj nakúpené knihy....trikrát každá prečítaná...a žiadny výsledok....
áno...nájsť psychológa a bojovať...ale to by znamenalo povedať pravdu..všetkým...a ja nechcem ublížiť...radšej budem ničiť seba ako povedať mame...mami,tvoja dcéra je bulimička a vidieť jej výraz...sklamanie?smútok?to je jedno...takto,keď si myslí že len mám velký apetít tak je to ako to má byť...vlastne nie...nieje...ale iná možnosť nieje
hra jedného dňa skončí...ale ktorá?hra na bulimičku?alebo hra že som zdravá?no uvidím...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
xrumka
24. 3.marca 2010 14:42
dievca bojuj, ked sa zveris tak ti bude lepsie, mozte bojovat spolu, nebudu sklamani budu ti chciet pomoct, sama to nedokazes..
Napíš svoj komentár