Pozerám sa do zrkadla a nevidím nič.
Práve teraz som totiž neviditeľný.
Niekto vchádza na záchody a ilúzia sa dočasne rozpadne, ale aj keď je moja koža náhle tenká ako pavučina, pozbieram sa a doumývam si ruky ako viditeľný človek. Pri východe von na chodbu sa znovu strácam zrakom ľudí. Nikto z nich nevie, že ma nemôže vidieť a preto ma všetci aspoň teraz nechávajú vnútri tejto fialovej bubliny.
Chyť ma, ak sa pošmyknem.
Pomaly mi kĺžu prsty.
Neviem sa prestať hrať na to, že sa absolútne nepoznám.
Z vrecák si vyťahujem pomrvené lupienky uhnité ako lúče zapadajúceho slnka. Medzi vreckovkami je ich dosť... fragmenty kedysi och tak lahodnej veci.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár