Boli sme vtedy mladší, ja trochu viac, než ona. Pracoval som vo svojej prvej robote, býval na byte spoločne s dvoma bývalými spolužiakmi a namýšľal si, že stojím na vlastných nohách. Dni plynuli a mizli ako stromy na okraji diaľnice. Život sa zrazu otváral a každý sa musel prispôsobiť novému tempu, všetko bolo znovu vzrušujúce a konečne sme videli, aké možnosti má pre nás svet skryté. Pre mňa mal skrytú ju.
Stretli sme sa počas týždňového školenia, ktoré by inak nestálo za zmienku. Počas jednej prednášky v druhý deň sedela rovno predomnou, uškŕňala sa na svoju spolusediacu a neustále jej niečo šepkala. Nepôsobivú prednášku o možnostiach grafického softwaru novej generácie som tiež príliš nevnímal a radšej som pozoroval jej čierne vlasy so zeleným prameňom na ľavej strane. Páčila sa mi na prvý pohľad, stále trochu ako školáčka, ale veľmi pôvabná. Vyzerala skoro presne tak, ako som si vždy predstavoval Kennu Selbourne z Veže Lastovičky a nikdy by som nebol veril, že stretnem niekoho s podobnou tvárou, akú som si vymyslel ešte ako dieťa, keď som s baterkou pod perinou čítaval fikciu.
Neskôr sme sa stretli na chodbe v hoteli, medzi napodobeninami starých obrazov a lampami. Prehodil som niekoľko slov o strate času, na ktorej sme v ten deň museli sedieť. Zasmiala sa a povedala, že ona si už zvykla.
„Oveľa príjemnejšie je brať to iba ako výlet,“ vravela. V slabom svetle nebolo presne vidieť, akej farby má oči. Mylne som si predstavoval tmavozelenú. Prezradila, že sa volá Viki a zbiera malé sklenené koaly. Keď som ju pred jej dverami pobozkal, zachvela sa a počul som jej dych.
Celý týždeň sa rozmazal a ubehol neuveriteľne rýchlo. Bol som šialene zamilovaný a veril, že ona tiež. Zvykla zaspať vždy prvá a to posledné, čo som cítil pred spánkom, bola smotanová vôňa jej vlasov. Opojený jej telom a spôsobom, akým odhalila špicáky vždy, keď sa usmiala, som žil v inom svete, než predtým.
Naspäť v Bratislave sme v našom vzťahu pokračovali. Dni a noci som obetoval tomu, aby sme boli spolu, aj keď som to od nej do práce mal cez celé mesto. Ráno aj večer to boli nekonečné cesty električkou po predmestiach popri rozpadnutých lavičkách a sídliskách strácajúcich sa niekde v diaľke. Niekde ešte ďalej sa menili na lesy a vinič, ale mňa fascinovala tá nekonečná dĺžka, počas ktorej sa beztvará šedá hmota špiny a budov menila v živú hmotu za mestom.
Všetko s ňou malo hĺbku a žiarilo. Viki ma presvedčila, že aj komiksové knihy môžu byť určené dospelým ľuďom. Poznala a kritizovala program tohtoročnej opery. Všímala si krásu tam, kde by ma predtým nikdy nenapadlo ju hľadať. S radosťou som sledoval jej filmy a pil vína, ktoré bohvie odkiaľ nosila domov. Bol som šťastný, alebo som si to aspoň myslel.
Netrvalo to dlho, nikdy to netrvá dlho. Maličkosti nás zamestnávali tak dlho, až sme si nevšimli, že sa prestávame poznať. Potom prišli dôležitejšie momenty. Stal som sa ustráchaným a neistým, ona postupne stále ľahostajnejšou. Raz na káve mi prebodla srdce.
„Odchádzam do zahraničia,“ povedala.
„Pôjdem s tebou. Sľubujem. Hocikam,“ trepal som, až sa mi z úst prášilo. V skutočnosti som mal ponuku do novej práce (v ktorej som strávil ďalších 15 rokov) a obidvom nám bolo zjavné, že je koniec. Aj tak som ďalej vravel nezmysly. Človek občas musí niečo podobné spraviť, ak aj len kvôli sebe.
„Odchádzam a ty musíš zostať tu,“ rozprávala sa so mnou ako s dieťaťom v kolíske.
Tie veľké, stojate oči. Vlastne sa ani teraz nečudujem, že som si to nechal. Rozprávala ďalej a ďalej, keď už jej celý ten kameň spadol zo srdca. Len som sedel a prikyvoval. Ako človek, ktorý hľadí von zo studne, vnímal som iba pohyb v jej zreničkách a miesto, kde jedna farba dúhovky prechádzala do druhej. Som rád, že môj posledný dlhý pohľad do jej očí bol vtedy, keď doslova žiarili. Aj keď odteraz už nie pre mňa.
Nenávidel som ju.
Lesy, vinič a šedé miesta medzi sídliskovou zástavbou ma prenasledovali všade, kam som sa pohol. Stromy tvarovali svojimi skrútenými prstami iniciály jej mena a potrhané krabice tvorili obrys jej pier. Mal som pocit, že občas ju vidím v obchode, ale do cesty mi vždy vbehla matka s ukričaným dieťaťom alebo neurčitý starý pán a nikdy som sa nedozvedel, či sa to naozaj odohralo iba v mojej predstavivosti.
Písal som jej listy, chcel som ju zastihnúť, ale žiadny z listov sa nikdy nevrátil a neprišla ani žiadna odpoveď. Hľadal som ju vo fotografii, v alkohole, v prsiach žien, ale nič nevedelo vyplniť ten zvláštny, nehybný pocit samoty v strede mojej duše. A zatiaľ plynuli roky.
Oženil som sa dvakrát (druhýkrát z lásky). To neskoršie manželstvo dopadlo horšie. V práci sa mi darilo a na bokoch čela sa mi vytvorili hlboké kúty. Pribral som a vždy, keď to šlo, som zobral deti niekam von mimo mesta počas víkendu. Veľmi dlho som si na Viki vôbec nespomenul. Nakupoval som v ten deň kvety pre učiteľku mojej staršej dcéry, keď ma poklepala po ramene.
„A jeden kvet pre starú priateľku?“
Ponáhľal som sa vtedy rovno do práce, ale vedel som, že tentokrát ju už nepustím. A to je vlastne celé, celý príbeh. Necítim sa napäto, po všetkých tých rokoch. Možno by som sa mal o seba začať viac starať. Tak. Nebuchol niekto dverami? Cítim v upršanom vzduchu, čo náhle vnikol dovnútra, akoby smotanovú vôňu.
Konečne začína moje stretnutie s minulosťou.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mo0e
17. 7.júla 2011 12:55
Wau...
2
na jednej strane ma mrzí, že sa ozývam takto:/...na strane druhej, toto by obísť nešlo, úžasne uveritelné
Napíš svoj komentár