Mám so sebou len ruksak; dvojo topánok, zopár tričiek a fľašu vody. Poloprázdnu kreditnú kartu. Prázdne miesto vo vnútri, akoby som nedávno stratil niekoľko nepodstatných ilúzii. Nespomínam si na ne.
V ruke držím dva kusy papiera. Museli to byť ony, čo ma doviedli do tejto kabínky v cudzom vlaku. Dva listy, z oboch strán popísané atramentovým perom. Roztržito ich obraciam, na vrchu jednej strany je nadpis: Nič nechýba.
Kedysi som čítal podobnú poviedku. Mohla mať meno: Keď sa trasú snehové vločky. Vety v nej boli nádherné a rozkošatené. Slová v tých vetách sa chveli a mrazili, po prečítaní sa krútili v hlave a padali na dušu ako námraza, kým sa za oknami presúvali mraky v štipľavom vetre. Jej rukopis, naklonený doprava, mi ju musel pripomenúť.
Nič nechýba, tak sa volá tá druhá poviedka, tá ktorá ma vytrhla z špinavej a starej Bratislavy a vrhla ma do tohto kupé. Skrývam sa pred nepríjemným slnkom, ktoré mi svieti do očí cez okno a znovu sa ponáram do pokrčených dvoch strán, ktoré sa mi v taške roztrhli. Pri dotyku s papierom si začínam spomínať.
Obidve poviedky sú z tej istej kolekcie, ktorú som musel čítať niekedy v minulosti. Koniec tej poviedky. Je to najlepší moment celej kolekcie. Nečítal som ich všetky dopodrobna, bola to malá kolekcia premenlivej kvality, ktorá vychádzala kedysi dávno v študentskom časopise. Spomínam si na ňu. Napísala vtedy, takmer mimochodom, najkrajšiu vetu, ktorú som v živote videl.
Ako je možné vyjadriť celú svoju osobnosť v siedmych jednoduchých slovách? Viem, že tá poviedka sa mi pôvodne nepáčila. Keď som sa s ňou neskôr rozprával, prepadlo ma nadšenie: ten koniec človek musí milovať!
Je to zvláštne. Poviedka bola vtedy dávno napísaná, slová a text uzamknuté na dvoch stranách, ktoré sme si niekedy dávno podávali v autobuse. Autor zanechal atrament na voskovom papieri, toner dotlačil posledné písmená a poviedka bola vypustená do sveta, aby ju všetci roztrhali medzi zubami. Je ako dieťa, ktoré opustilo svojho rodiča a ten nad ním stráca všetkú moc, je bezmocný a zúfalo sa díva, ako dostáva rany.
Ona sa usmiala a konečne som pochopil, čo chcela napísať. V hlave sa mi niečo zlomilo. Nič nebolo ako predtým.
Slová dostali hĺbku. Farby sa jemne zmenili a videl som nové odtiene. Učil som sa, že čitateľa nezaujímajú spisovateľove hry s jazykom. Sám som svoje vety škrtal, drvil som ich a zabíjal, aby boli kompaktnejšie a silnejšie. A predsa si to neviem predstaviť, že by to robila ona pri písaní tej spontánnej vety na konci. Znovu vymieňam prvú stranu za druhú, sledujem malý rámček tesne pred koncom.
Ktovie, čo by na ňu povedali ostatní? Mysleli by si, že je zdĺhavá a nudná, alebo by sa tiež radostne rozosmiali nad tou nádhernou pointou? Zrejme si vtedy mysleli, že je roztomilá. Nie oveľa viac.
V tej poslednej vete bolo niečo z Hendrixa a Fruscianteho. Všetky popisy udalostí, jazero, kováreň, čln a starší muž, náhle splynú a odovzdajú sa a vidím pred sebou znovu jej úsmev. Žiadna fotka vo mne nevie vyvolať podobnú spomienku, ako táto. Nemôže to byť obyčajná spomienka. Je to dokonalý kontakt, keď počas niekoľkých krátkych sekúnd človek cíti čistú bytosť toho druhého.
Brzdy škrípu, svet spomaľuje a pomaly si balím obidve stránky do tvrdej väzby, aby sa ešte viac nepokrčili. Napijem sa vody z fľaše. Stanica je šedá a nádherná. Vystupujem z vlaku a vidím ju tam stáť, bože, aká je krásna!
Objímame sa. Naše ruky sa občas jemne dotknú, kým spoločne odchádzame do Berlína.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mo0e
23. 1.januára 2013 08:18
Dokonalé. Vedela by som čítať tvoje blogy celý deň...
Napíš svoj komentár