Na akútnom za zas nenudia.

Sedím v čakárni na psychiatrií je ráno a ja som unavená. Tak dôverne známe miesto niečo ako domov, cítim sa tu príjemne. Počujem buchot a krik "Marikaaaa" smutne sa pousmejem. Zas niekto, ako každý deň. Boli sviatky pacientov je pomenej. Ostali len ťažšie prípady, a tých je stále dosť. Videla som, absťák z pika. Videla som schlastaných ľudí... Zoznámila som sa so samovrahmi, schizofrenikmi a tak ďalej. A títo ľudia sú vo väčšine milší a lepší ľudia ako ľudia "vonka".

Tak sedím ďalej hladím na zelenú stenu oproti mne, a spomínam na tie dva mesiace, plné slz, bolesti, úsmevom a radosti. Príde doktor, zavolá ma a porozprávame sa ako sa mám aké boli sviatky. Chýbalo mi to vysvetľovanie prečo mi bolo zle, ako a čo sa dialo a preč S úsmevom a detskou radosťou idem k nemu, aj keď som sa ho strašne bála, aj keď som mala z neho panický strach keď sa objavil. Pochopila som, dorástla som k tomu, prečo je taký.

Odchádzam, stretnem jednu známu pozdravíme sa s úsmevom popýtame ako sa máme. Nie sú to len prázdne otázky obe vieme na čo sa pýtame. Ako sa nám darí, či sa vracajú symptómy, problémy, naši démoni...

Nasadím si slúchadlá a idem domov, a viem že sem sa môžem vrátiť keď nebudem zvládať seba, pohltia ma problémy. Som rada.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu