Zatvorila som oči. Šum listov na stromoch vo vetre a dopadanie kvapiek na zem ma akosi zvláštne ukľudňovali. No nemali by.
"Čo čakáš?" ozval sa. Jeho hlas, chladný ako ľad sa ozýval od skál a zanikal v ďiaľke.
Vedela som, že nemám silu to spraviť. Nemohla som. Odhrnula som si z tváre dlhé čierne vlasy. "Nemôžem." zašepkala som potichu. Dobre som však vedela, že ma počuje aj na dvadsať metrov.
"Samozrejme.." uškrnul sa. Poznala som tú jeho chladnú podlú tvár. Nenávidela som ju. "Nikdy si nič nemohla dokázať. Nikdy si 'nemohla'." Zopakoval to slovo po mne. Ironicky.
Vtedy vo mne začal narastať hnev. Bola to akási vnútorná sila, niečo, čo vás dokáže hnať vpred. Niečo, čo vás nezastaví, ani keby ste sa veľmi báli. Začne vás to hnať, začnete cítiť, že dokážete byť silnejší, ako ste. "A ty si nikdy nevedel, aká je skutočnosť." Povedala som so smiechom, hoci do smiechu mi nebolo. Tohto človeka som milovala, nedokázala som mu ublížiť, nech to bol hocijaký blbec a nech mi akokoľvek ublížil. Aj tak to nikoho nezaujíma.
"Nie?" zase sa zasmial tým chladným hlasom, ale potom podišiel bližšie. "Poznám ťa, si slabá. A vždy si bola taká rozkošná, keď si tak pevne dúfala a verila, že ti neklamem. Ako si sa ma zastala zakaždým, keď ti niekto povedal pravdu. Už chápeš tomu, čo vraveli ostatní? Ty si bola vždy taká pochabá." povedal svojim zamatovým hlasom.
"Nebola som vždy taká." snažila som sa argumentovať, hoci som vedela, že má pravdu. Bola som sprostá. Nechcela som veriť iným ľuďom, lebo som verila tomu 'gentlemanovi' predo mnou.
Až teraz som si úplne uvedomovala, že na kráse nezáleží. Dewitt bol skutočne krásny. Mal silnú čeľusť, tenké pery, rovné biele zuby, plavé dlhšie vlasy, svetlé zelené oči, rovný nos, vysoký, štíhly, vyšportovaný. Bol zábavný a nebol hlúpy. Ale to nebolo všetko. V duši bol zlý.
"Bola. A nevrav mi že nie, veď som to celý čas videl." povedal otrávene.
"Nudím ťa?" opýtala som sa. Nič lepšie ma nenapadlo.
"Ako inak.." zamrmlal a zapálil si svoju obľúbenú višňovú cigaru.
"samozrejme." vzpriamila som sa a podišla k nemu. Čo ty vieš o tom, na čo ja mám a na čo nie?"
"Si psychopatka, to všetci vedia." žmurkol na mňa a priblížil sa ku mne. "Verím, že máš na veľa."
Zaškľabila som sa. "Pred chvíľou si vravel niečo iné."
Usmial sa. "Klamal som." Nahodil svoj primitívny ale účinný prosebný pohľad.
"Si hlupák."
"Ja viem.." zamrmlal a naplno sa začal venovať cigare.
"Stále ťa milujem." šepkala som. "Napriek tomu, že si bol taký ku mne. Milujem ťa, pretože si ma robil šťastný, aj keď si ma nenávidel. Dal si mi, čo som chcela, aj keď neochotne. Bral si ma na krásne miesta, ako je toto." šepkala som ďalej. Šepot sa ozýval okolo nás. Vlhké vlasy som si odkrývala z tváre.
"To mi je prekvapenie." zasmial sa.
"Aj mne.." pošepla som a nahla sa k nemu. Pritisla sa k nemu a začala sa s ním bozkávať. Vedela som, že neodolá, mala som pravdu. Vtedy som mu však zozadu zabodla dýku na miesto, kde mal mať srdce. Odtiahol sa a prekvapene ma mňa pozrel.
"No nechcem ťa už vidieť živého." dokončila som a odstúpila o dva kroky od neho.
Uprel na mňa vystrašené oči, plné bolesti. V mojich modrých očiach sa zjavil iba chlad. Vôbec nič som necítila, bola som prázdna. Jemu však všetken jeho chlad zmizol a zjavilo sa všetko, čo nedokázal ukázať, pokým bezstarostne žil.
"Pocíť tú bolesť, ktorú som musela prežívať ja. Trp, ty hajzel." povedala som neľútostne.
"Charlene, prosím, vypočuj ma." pošepkal. Zrejme veľmi trpel, pretože dýku som potrela jedom. Ale bolo mi to srdečne jedno.
"Prečo by som mala?" opýtala som sa a otočila som sa mu chrbtom. Pokiaľ nepovie jeden dobrý dôvod, odchádzam.
"Pretože je to dôležité."
"Pri tebe už nie je nič dôležité!" zvreskla som.
"Nechápala si ma. Nemohol som ti povedať pravdu." povedal a prvýkrát som videla, ako tento magor plače.
"Nikdy si ma nenechal pochopiť. Nikdy si mi totiž nepovedal." zasyčala som a začala odchádzať preč.
Zrazu do mňa niečo hodil. Chvíľu som nechápala, čo to bolo, myšlienkami som bola niekde inde. Až po chvíli som pochopila. Bola to malá krabička s náhrdelníkom a prsteňom z diamantu a lístočkom, že onedlho zomrie, ale v jeho srdci som navždy len ja, len ja to nevidím, nechcem pochopiť a mám potrebu si domýšľať všelijaké blbosti. Tak sa ma zmocnil pocit úzkosti a krivdy. Zatvorila som oči a snažila sa potlačiť pocity. Otvorila som ich a hodila po ňom krabičku. "Nechcem to."
Videla som, ako skonal. Rovno predo mnou. Práve kvôli mne.
Ale ja som odišla. Nikdy viac sa sem nevrátim. Nikdy viac ho nemusím vidieť. Nikdy viac tu nebudem pre neho. Ani on pre mňa.

Ale kiež by to bola pravda. Každú noc sa mi zjavoval v snoch. Neboli to nočné mory, ale ja som trpela. Pretože teraz som spomienky v snoch videla v iných farbách. Nebol krásny. Nebol ani taký múdry. Ale všetko čo robil, robil pre mňa. Nikdy nemyslel nič zle. Bola som jeho jediná. Miloval ma. Nikdy nepozeral na iné. Len ja hlúpa som to nevidela.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár