Sadla som si do okna. Zahľadela som sa na hviezdy...naklonila som sa. Nezdalo sa mi to tak vysoko, ale na chrbte som zacítila zimomriavky, pretože človek sa vždy bojí. I keď vyzerá, že sa nebojí. Možno sa len tvári. A možno potláča strach do úzadia.
Postavila som sa. Tvárou do miestnosti a zaklonila som sa. Skočila som. Padala som rýchlo.
A ja som len videla svoj život pred očami. Premieľala som si vtipné, smutné, krásne i škaredé spomienky. A rozmýšľala som..
Naozaj som taká márnivá? Zmárnim svoj život pre pár hlúpych myšlienok? Pretože si myslím, že som v nejakej depresií?
Za to, že ma chlapec, ktorý si ma nezaslúžil a odkopol ma, za to sa idem zmárniť? Našiel by sa omnoho lepší, možno taký, ktorý by si ma vážil do konca života. A ako starí by sme sedeli v kreslách a smiali sa na zážitkoch.
Za to, že nemám priateľov? Možno je to lepšie, ako nachádzať sa v skupine ľudí, ktorá ma za chrbtom ohovára, len predo mnou sa falošne smejú na vtipoch, o ktorých za chrbtov vravia, že sú trápne, volajú ma na narodeninové oslavy, pritom za chrbtom dúfajú, že ochoriem a neprídem. Alebo že mám jedného kamaráta? Stále lepšie. Pretože viem, že ten jeden skutočný priateľ za mnou príde, aj keby som mu nadávala a posielala ho čo najďalej odo mňa, pretože chápe, že ho vtedy potrebujem najviac.
Prečo by som mala pre to zomrieť? Kvôli pocitu, že sem nepatrím? Že nie som hodná života? Koľko ľudí je menej hodnejších žiť ako ja... Vrahovia? Masoví vrahovia? Ľudia s kamenným alebo rovno žiadnym srdcom? Tí si nezaslúžia žiť. Som predsa ešte mladá, nemám dôvod zomrieť, pretože ja sa zatiaľ len učím na svojich hlúpych chybách, za ktoré by som v budúcnosti mohla ďakovať. Aby som v budúcnosti vedela, že už nespraviť.
Alebo kvôli pocitu, že ma nikto neľúbi? Vždy je šanca nájsť niekoho, kto ma bude ľúbiť. Rodinna, priatelia.. Možno mám len zlé obdobie, ale to sa dá napraviť.
Ale teraz je už neskoro.
Pocítila som, ako som vrazila do nevľúdnej tvrdej zeme. Ale na moje prekvapenie som necítila bolesť.
Ucítila som jemnú úľavu v srdci. Vydýchla som a s otvorenými očami som hľadel na nočnú oblohu, hviezdy, ktoré hľadeli na mňa. Mala som pocit, akoby sa usmievali. Ale možno som len chcela vidieť úsmev. Pretože ten mi v posledných dňoch dosť chýbal.
Moja myseľ sa snažila ešte rýchlo zistiť, čo sa vlastne stalo, hoci som už posledný krát vydýchla.
Moje trápenie bolo nič oproti trápeniu mojej rodiny, keď zistili, čo sa stalo. Bolo minimálne stonásobné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár