..davno pradavno.. ked este ludmila bola na slovensku a z neba padali biele fliacky...

stále si pamätám ako sme sa jedného dna prechádzali(ruka v ruke) po večernej Bratislave a rozprávali ,uvažovali, žili. Práve sme si išli kúpiť zapekačku keď tu zrazu pred nás predstúpil jeden pán. Už z výzoru bolo vidieť že je bezdomovec. Opýtal sa nás či nemáme drobné aby si mohol kúpiť polievku že je hladný. Rodičia ma vychovali tak ,že ak bude človek študovať, potom pracovať. Bude spokojný a šťastný. Nemajú priveľkú úctu k bezdomovom. Ale povedzme si kto ma úctu keď ich nepozná. Väčšina ľudí si mysli že sú to chudáci ktorým sa nechcelo robiť a tak žobrú aby mali na alkohol. A tak som bola dosť nedôverčivá. Opýtala som sa ho či je to naozaj na polievku. On to potvrdil a ešte ukázal na obchod kam si ju pôjde kúpiť a za koľko. Pamätáš si na to ? Dali sme mu zopár drobných a chceli sme isť ďalej lenže ten pán začal rozprávať. Rozprával a rozprával a ja som sa začala cítiť strašne hlúpo že som mala predtým o ňom také myšlienky. Ten pán nám totiž hovoril o jeho živote. Hovoril ako bol mladý a študoval, mal maturitu , vysokú. Ako ďalej po vysokej začal hrať v kapele. V kapele ktorá bola slávna, chodili krajinách a hrali. Najfascinujúcejšie bolo keď nám povedal že v tej kapele hral aj otec teraz slávneho Mariana Čekovského. Doteraz neviem či to bola pravda alebo nie. Či Cekovskeho otec bol muzikant, či mal kapelu. No ja som mu uverila. Potom nám povedal prečo je bezdomovec. A vtedy som si uvedomila. Prečo som tých ľudí odsudzovala? veď , môže sa to stať každému. Dostalo ma to pretože ujo bezdomovec povedal ako ma dom na východe. Povedal ako jeho dcéra je v Holandsku a vydala sa tam za Holanďana. Ako jeho dcéra nevie ako zle je na tom jej otec že ju nechce obťažovať. Povedal ako ma syna. Jeho syn je vojak a práve pomáha ľudom v Afrike. A povedal prečo je tuto a žobre. Jeho žena ma rakovinu. Jeho žena zomiera v nemocnici v Bratislave na rakovinu a on chce byt pri nej no nemá kde tu v ba bývať. Povedal nám presne jej meno , izbu v nemocnici. Porozprával ako plánuje svoju budúcnosť. Ako keď jeho žena umrie už sa mu neoplatí žiť. No povedal že jeho život stal za to. Zažil veľa sklamania veľa lásky A nebude lutovat. V tej chvíli som mala už slzy v očiach a ako som videla aj ty Vybrala som z tašky peňaženku a dala som mu posledne peniaze čo som mala zostalo mi už len na lístok domov. Ujo bezdomovec nám na koniec rozhovoru zaprial všetko najlepšie do života a veľa lásky, aby sme si život užili a neľutovali. Keď sme od neho odišli, zostali sme nemé, nemé od úžasu, úžasu nad sebou, nad ľuďmi. Ako môže človek opovrhovať druhým, ako si môže myslieť že je niečo viac. Tento človek tento zážitok ma poznačil. Možno si to ten pán cele vymyslel. Možno nie. Rozhodne mi to v mojom myslení pomohlo. Prestala som myslieť tak povrchne, začala som si užívať život pokiaľ je čas. Som nesmierne rada že som vtedy stretla tohto pána. Či už klamal alebo nie. Som rada že ma to poznačilo. Poznačilo a nakoplo.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu