Skakalka: Trapas..

Milá Ľudmillka,

Konečne som sa odhodlala k tomu, aby som ti napísala list po ktorom tak dlho túžiš .
Dlho som nevedela, čo ti mám do listu napísať. Chýbaš mi viac ako si myslíš, ale čas sa nezastavil a musíme ísť ďalej, či už budeme spolu fyzicky, alebo aspoň psychicky. Zažili sme spolu neopísateľné a pre veľa ľudí nepochopiteľné okamihy a mam pocit že si človek, ktorý ma veľmi ovplyvnil v mojom myslení, usudzovaní a ponímaní života celkovo. Rozhodne si zasiahla do môjho života a odvtedy čo sa lepšie poznáme sa môj život pomaly ale iste zmenil. Podľa mňa k lepšiemu ďakujem ti za to.
V poslednom čase rozmýšľam o tom čo sme zažili. Veľa krásneho, veľa trápneho, veľa smutného, veľa čarovného. Za tie 2roky toho bolo dosť . Stále sa meníme. Meníme sa okamihmi ktoré v našom živote zažívame. Teraz, keď si na rok v Nemecku, meníme sa každá osobitne. Každá iným smerom, iným štýlom. Za pol rok čo už spolu niesme, sme sa stihli zmeniť. Všímam na to aj pri písaní s tebou cez internet. Síce stále miluješ Robertha Rota, kyslé uhorky, čokoládovú zmrzlinu a Pelíšky. Nové skúsenosti sa rovná nové názory. Je to jediná možnosť ako s tebou komunikovať. Pravdaže ešte staré, ale stále krásne písanie listov a dopisov. Tak sa práve snažím rozvíjat tu druhu možnosť. No zmenili sme sa. Čas nás zmenil. Neviem, netuším čí sa to po tvojom návrate do Bratislavy zmení. Či príde taká Ľudmila ako odišla. Alebo či príde nove dievča, s novým imige–om , novými názormi a prioritami. Ale rozhodne príde Ľudmila s novými spomienkami a situáciami ktoré ovplyvnili jej život. To čo zažiješ sa odrazí ako v zrkadle v tvojej budúcnosti. Toto je veľmi vďačná téma a ty to vieš. Mali sme spolu mnoho rozhovorov. Mnoho úvah, mnoho predsavzatí do budúcnosti. Ako budeme piť vodu z potoka a nebudeme materialistické, akí sú ľudia sebeckí , aké sme my sebecké, ako sme sa snažili rozdávať letáky aby sa ľudia zamýšľali a pomáhali okolo seba, ako zachránime svet, ako sa staneme vegetariánkami a ľudia prestanú zabíjať pre nič za nič zvieratá. Veľa spoločných myšlienok. Veľa udalostí. Dva roky a moje zmýšľanie sa zmenilo. Ale stále si pamätám ako sme sa jedného dňa prechádzali(ruka v ruke) po večernej Bratislave a rozprávali ,uvažovali, žili. Práve sme si išli kúpiť zapekačku, keď tu zrazu pred nás predstúpil jeden pán. Už od pohľadu bolo vidieť, že je bezdomovec. Opýtal sa nás či nemáme drobné aby si mohol kúpiť polievku, že je hladný. Rodičia ma vychovali tak ,že ak bude človek študovať, potom pracovať, bude spokojný a šťastný. Nemajú priveľkú úctu k bezdomovom. Ale povedzme si, kto ma úctu keď ich nepozná. Väčšina ľudí si myslí, že sú to chudáci ktorým sa nechcelo robiť a tak žobrú aby mali na alkohol. A tak som bola dosť nedôverčivá. Opýtala som sa ho či je to naozaj na polievku. On to potvrdil a ešte ukázal na obchod kam si ju pôjde kúpiť a za koľko. Pamätáš si na to ? Dali sme mu zopár drobných a chceli sme isť ďalej, lenže ten pán začal rozprávať. Rozprával a rozprával a ja som sa začala cítiť strašne hlúpo ,že som mala predtým o ňom také myšlienky. Ten pán nám totiž hovoril o jeho živote. Hovoril ako bol mladý a študoval, mal maturitu , vysokú. Ako ďalej po vysokej začal hrať v kapele. V kapele ktorá bola slávna, chodili krajinách a hrali. Najfascinujúcejšie bolo keď nám povedal že v tej kapele hral aj otec teraz slávneho Mariana Čekovského. Doteraz neviem či to bola pravda alebo nie. Či Cekovskeho otec bol muzikant, či mal kapelu. No ja som mu uverila. Potom nám povedal prečo je bezdomovec. A vtedy som si uvedomila, prečo som tých ľudí odsudzovala? veď , môže sa to stať každému. Dostalo ma to pretože ujo bezdomovec povedal ako ma dom na východe. Povedal ako jeho dcéra je v Holandsku a vydala sa tam za Holanďana. Ako jeho dcéra nevie ako zle je na tom jej otec, že ju nechce obťažovať. Povedal ako jeho syn je vojak a práve pomáha ľudom v Afrike. A povedal prečo je tuto a žobre. Jeho žena ma rakovinu. Jeho žena zomiera v nemocnici v Bratislave na rakovinu a on chce byt pri nej no nemá kde tu v ba bývať. Povedal nám presne jej meno, izbu v nemocnici, keby sme ju chceli pozrieť. Porozprával, ako plánuje svoju budúcnosť. Ako keď jeho žena umrie, už sa mu neoplatí žiť. No povedal, že jeho život stal za to. Zažil veľa sklamania, veľa lásky a nebude ľutovať. V tej chvíli som mala už slzy v očiach a ako som videla aj ty Vybrala som z tašky peňaženku a dala som mu posledné peniaze čo som mala zostalo mi už len na lístok domov. Ujo bezdomovec nám na koniec rozhovoru zaprial všetko najlepšie do života a veľa lásky, aby sme si život užili a neľutovali. Keď sme od neho odišli, zostali sme nemé, nemé od úžasu, úžasu nad sebou, nad ľuďmi. Ako môže človek opovrhovať druhým, ako si môže myslieť že je niečo viac. Tento človek, tento zážitok ma poznačil. Možno si to ten pán cele vymyslel. Možno nie. Rozhodne mi to v mojom myslení pomohlo. Prestala som myslieť tak povrchne, začala som si užívať život pokiaľ je čas. Som nesmierne rada že som vtedy s tebou stretla tohto pána. Či už klamal alebo nie. Som rada, že ma to poznačilo. Poznačilo a nakoplo.
Toto som myslela. Teraz keď sme od seba tak ďaleko, každá zažíva podobné chvíle s inými ľuďmi. Iné zážitky. Iné rozmýšľanie. Dúfam, že si stále budeme mať čo povedať. I keď každá bude iná. Možno nám pomôže, keď spolu tento rok nebudeme. Možno si uvedomíme, že sa mame ešte radšej ako to vyzeralo. Rozhodne keď prídeš s toho veľkého Nemecka dúfam zostaneme kamarátky, budeme sa vzájomne ovplyvňovať, vzájomne odsudzovať vzájomne si liezť na nervy. Vzťahy sú vzťahy. Posnažím sa aby ten náš bol tak silný aby sme ten rok prežili spolu ... Tak a teraz som zvedavá, čo povieš na môj list. Rozpísala som sa pekne tak dúfam že budeš šťastná. Nezabúdaj rozmýšľaj, pi vodu z potoka, užívaj a všetko bude fajn
ostanem tu pre teba... malá Slovenka z malého Slovenska.
Nina

Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Trapas..

Komenty k blogu

Horúce!