Tohtoročné MS v hokeji sú za nami. Pre väčšiu časť Slovenska, pre takzvaných „fanúšikov“ je to ďalší neúspech, pre tú vnímavejšiu polovicu (ktorá je podstatne menšia) to bolo pekné reprezentovanie našej malej krajiny vo svete. Čím to je, že ľudia vnímajú umiestnenie Slovenska v „len“ naj hokejovej osmičke sveta ako zradu ? Veď keď začnú majstrovstvá, podniky, domácnosti, námestia, sú plné Slovákov spievajúcich našu hymnu, vykrikujúcich národniarske heslá. V každom sa prebudí národniarsky duch a zrazu sme hrdí Slováci. Z anonymných Slovákov sú tí najoddanejší fanúšikovia, ktorí sa hádam pobijú o to kto je väčší Slovák. Pravda je však taká, že Slováci sme len počas MS. Po celý rok nadávame na náš štát, aký sme zapadákov, aká je tu chudoba, ako by sme všetci čo najradšej odišli do zahraničia. Príde máj, Slovenský tým vyhrá prvé dva zápasy. Ľudia na Slovensku sú na nohách a vravia o tom ktorú medailu si poberieme domov. Potom prídu prehry. Fanúšikovia sa rozdelia na tých, ktorí sú stále presvedčení o našom úspechu a druhých, ktorí pomaly prestávajú veriť. No stále všetci sledujú a národniarsky duch zatiaľ nevyhasol. Na rad prichádza zápas s Českom. Sme plní nevysvetliteľnej nenávisti voči našim bratom, ktorú nestojí zato komentovať a keď ich porazíme tak sa utápame v hrdosti ako nikdy predtým. Ešte jedna výhra a sme v rozhodujúcom štvrťfinále. Všetci sme si vedomí dôležitosti tohto zápasu. Slovenská vlajka visí všade kam sa len človek pozrie, už neleží ako po ostatnú časť roka dolu v pivnici pod kompótmi. Nie, nie, týchto pár týždňov sme na ňu predsa pyšní. V súboji nás ale nakoniec porazia. Slovensko sa chytá za hlavu. Nechce tomu ani len uveriť. Ako prvý je komentovaný výkon rozhodcu a naša prehra je priznaná jemu. S odstupom pár dní si pomaly začíname priznávať, že sme nehrali až tak skvele a robili sme chyby, čo sa však nehovorí nahlas, medzi ľuďmi je vo všeobecnosti samozrejme stále na vine pán rozhodca. Po týždni sa už o MS ani nehovorí. Naše umiestnenie je pokiaľ nemáme medailu vraj chabé. Vlajka už je opäť pod kompótmi a národniarskeho ducha vystriedalo opäť nadávanie na tento zapadákov. Nikde sa nehovorí o tom ako si malá krajinka v srdci Európy obhájila svoje zaslúžené miesto vo svetovom hokeji. „Nech bože dá“ sa nespieva a ani hymnu nie je počuť. Na miesto toho si radšej zaspievame nejakú tú americkú alebo českú, veď mi ich predsa tak zo srdca neznášame.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
smrtonosnylekvar
18. 6.júna 2007 20:44
Presne tak :p musím aj s ľútosťou povedať, že asi fakt patrím medzi tých ľudí... nuž aj pre tkaých slnko svieti
4
velmi pekne napísané .. ja sa rátam skor k tým, ktorý niesu len pocas MS ... ale skor mi bije srdce pre Kosice ako pre Slovensko ... ale nikdy by som na slovensko nenadávalaa!!
5
jeden z najlepších, ak nie úplne najlepší článok v Plátku, Paťo!!! Len tak ďalej....
6
no, ja len ze som si vsimla aky pekny datum uverejnenia ma tento clanok:p
8
Och Paťko, čistý novinársky článok ešte aj ten štýl nadpisu.. je mi ľuto, že som sa ho odhodlala prečítať tak neskoro, no stálo to za to. Napíš toho viac, neskrývaj svoj kritický talent
Napíš svoj komentár