V ďalekej krajine čierneho muža kolonizoval krajinu biely muž. Tento biely muž mal prekrásneho koňa. Volal sa Matthias. Hrivu mal nadýchanú a hustú, rástla mu až do polky mohutného krku a tak pôsobil akoby ho zakrýval závoj. Bol biely ako sneh, bez jedinej škvrnky na tele, výnimkou vypáleného biľagu od predchádzajúceho majiteľa. Ale poznáte, ako to býva s takýmito nedokonalosťami a že i to, čo sa nepovažuje za pekné, sa stane v konečnom dôsledku príťažlivé. Bol to ten najpôvabnejší kôň široko ďaleko a jeho krása zatajovala dych i ľuďom, ktorí kone nevedeli veľmi oceniť. O jeho pôvabe sa rozšírilo i do odľahlých a ďalekých krajín a mnoho panovníkov o neho prejavilo záujem. Mnohí sa ho od majiteľa pokúšali odkúpiť, ale nikto neuspel. Núkali kadečo, priehrštia zlata, mešce zafírov a smaragdov vo váhe samotného žrebca, diamantové bane, svoje vydajuchtivé a i nevydajuchtivé dcéry. Majiteľ neustúpil, mal svojho koňa rád a cenil si ho nad zlato.
Keď Matthias klusal okolo stajne, ostatné kone pred ním úctivo skláňali hlavu a samičky vzrušene strihali ušami vždy keď okolo nich prešiel a za (pokiaľ teda neodpadli, keď im maestro venoval pohŕdavý pohľad spod dlhých čiernych mihalníc) rafinovaného prehrabávania kopytom do zeme mu vábivo erdžali, nech si ich vyberie ako matky budúcich detí.
Matthias však pohŕdal telesným vzrušením, ktoré sa mu núkalo a hľadal pravú lásku. Svoju družku si predstavoval ako dokonalú bytosť, ktorá ho bude bezhranične a vášnivo milovaž nie kvôli jeho telesnej kráse a viac než obdareným proporciám na tých správnych miestach (ktoré indikovali veľmi kvalitnú súlož), ale jeho povahe. Chcel niekoho, kto by miloval jeho vnútro. Veď čo iné je dôležitejšie ako pravá laska?
... áno, Matthias bol tak trošku naivný a plný ideálov, ale aký iný mohol byť otec prvého jednorožca?
A jeho matka? Nuž, nechajte sa prekvapiť.
Všetko to začalo vypálením osady počas jedného pochmúrneho rána. Čierni muži napadli bielych mužov. Matthiasov majiteľ, ako jediný, sa rozbehol otvoriť zamknutú horiacu stajňu, kde kone, medzi nimi i Matthias, zúfalo erdžali o pomoc. Celá strecha bola v plameňoch. Akurát, keď Matthiasov pán otvoril dvere, kopol ho do hrude, v neštastnom načasovaní, jeden zo žrebcov, ktorý sa zadnými nohami snažil vykopnúť závoru. V mužovom hrudníku to ruplo a zrútil sa na zem skôr, než sa stihol vzhliadnuť so svojím milovaným koňom. Ťažko odhadnúť, či zomrel na zlomený väz alebo to, že ho potom ešte dodatočne zadupalo do zeme stádo rozdivočených koní, ktoré sa snažili hromadne utiecť od horiaceho pekla. Možno zomrel až potom, čo na neho padla horiaca strecha. To sa Matthias nikdy nedozvedel.
Matthias vydal, s hlavou vztýčenou do nebies (akurát bol mesiac v úplnku), neštastný a srdce lámajúci zvuk. Jeho nárek bol taký upenlivý, že ostatné kone zastali v pohybe a započúvali sa do jeho smútku. Poniektoré kone to nevydržali a od toľkého presýteného dojatia zdochli. Tie viac stabilné to zvládli so sústrastným a nepredstieraným plačom. I tým najvrdším koňom stieklo zopár sĺz.
Krajina sa ponorila do smútku.
Matthias pri mierne obhoretej mŕtvole svojho pána strávil tri dni a tri noci. Celé tri dni a tri noci sústavne a nepretržite plakal.
Ostatné kone nevydržali smrad zapáchajúcej zdochliny a jeden po druhom roztrúsene poodchádzali. Aj ich sústrasť mala svoje hranice. Poniektoré odišli lebo ich premohol hlad, keď sa obožrala všetká tráva naokolo. Niektoré zmohol smäd. A poniektoré začali považovať Matthiasovo fňukanie za príliš prehnané a usúdili, že Matthias je len obyčajná attention whore, ktorá rada dramatizuje. Aj keď Matthiasov smútok bol opodstatnený, život musel ísť ďalej. A navyše všetci dúfali, že jeho pieta skončí po troch dnoch, ale Matthias sa zrejme nedržal rozprávkových stereotypov.
Jediná statočná to s ním vydržala - a tu sa dostávame k peripetii príbehu - kobyla Ildikó.
Bola to trošku oplácaná kobylka, ale inak bola veľmi milá. Ostala pri Matthiasovi verne a oddane stáť, až kým - z jeho krvou podliatych a opuchnutých očí - nestiekla posledná slza. Kombinácia jej nekonečnej trpezlivosti a túžobnej posadnutosti Matthiasom ju prinútila zotrvať..
Mŕtvolný zápach jej nerobil žiadny problém a kedže mala poruchu príjmu potravy, vydržala i o hlade. Na uhasenie smädu jej stačilo občas sa napiť z ropnej škvrny neďaleko. Možno práve toľké pitie ropy spôsobilo, že jej zmutovali vaječníky a narušila bunková štruktúra pohlavných buniek.
Matthias si ju spočiatku veľmi nevšímal, ale Ildikó bola veľmi prefíkaná. Využila jeho smútok zo straty a v rámci utešovania ho "nechtiac" a "stalo sa to náhodou" pohlavne zneužila.
Viackrát.
Spočiatku ich vzťah bol založený na búrlivom a nekonečnom sexe, ale odstupom času sa do seba Ildikó a Matthias vzájomne zamilovali. Keď si prvýkrat z pravej lásky oblízali pysky, Ildikó osvietil neznámy zdroj svetla a otehotnela. Matthias bol nadšený a spoločne sa vydali hľadať úkryt, kde by mohla bôbä porodiť. Nuž, láska nie je vždy racionálna...
Keď pršalo, mrholilo, pri vodopáde priezračnom ako krištáľ, ktorý zurčal ako chorál slávikov, na konci dúhy, ktorá obsahovala viac ako osem základných farieb, včetne petrolejovej, kráľovsky modrej, blankytnej a azúrovo modrej, narodilo sa žriebätko.
Podivné žriebätko.
Matthias udivene pozrel na malé stvorenie, nevediac sa rozhodnúť. či tá rozkošnosť je príšerná alebo príšerne rozkošná. Zvedavo sa ku nemu naklonil aby ho oňuchal, čo čerstvo narodené žriebätko pošteklilo a s hlasitým "či" vykýchlo z papuľky trblietky. Matthias sa zdesene odtiahol, vylizujúc si trblietky z pysku a uvedomil si, že chutia ako tie chutné biele kocky, ktorými ho tak rád vykrmoval majiteľ (keď ešte žil).
Ildikó láskyplne žriebätku oblízala hlávku a uvedomila si, že napriek tomu, že len pred chvíľou žriebä porodila, nie je vôbec zakrvácané a kožu má jemnú ako ten najjemnejší satén a srsť lesklú ako hodváb.
Ale to nebolo to najčudesnejšie na žriebätku. Kopýtka malo ružové, diamantami podkuté. Bolo biele a našuchorené ako malý osamelý obláčik, uprostred inak prázdnej oblohy. Chvost malo ružový a zapletený do rybieho chvosta. A to najpodivnejšie, na hlave mu rástlo čosi strieborné a pokrútené ako dokonalo vytvorená točená zmrzlina.
Roh.
,,Aké mu dáme meno?" opýtal sa Matthias.
,,Dáme mu meno," mama Ildikó sa na neho pozorne zahľadela, až jej oči zablúdili k podivnému pahýľu na jeho hlávke. Už vedela, že to čo ju tak pichalo v bruchu, neboli zastavené tehotenské vetry ,,Dáme mu meno Jednorožec."
Matthias nesúhlasne rypol kopytom do zeme: ,,To je také obyčajné."
Zo zeme sa ozvalo nesúhlasné zaerdžanie slabučkého hlásku podobajúceho na najvyšší tón, ktorý sa dá vylúdiť na xylofóne a ktoré bolo na tak vysokej frekvencii, že to trhalo uši.
,,Tebe sa páči?" opýtal sa otec ,,Ty nám rozumieš?"
Žriebätko nadšene pokývalo chvostom a od toľkého rozrušenia, že by ho boli pomenovali inak ako Jednorožec, z toľkého stresu vygrcalo kvetinky.
,,Tak dobre teda. Budeš Jednorožec," stále trochu nesúhlasným hlasom povedal Matthias a pustil sa do žratia ďateliny, ktorú v kvetinkovej grcke zaňuchal. Nakŕm chlapa a ustúpi ti na všetko. V duchu sa už zmieroval s tým, že sa mu narodil duševne zaostalý a labilný potomok.
,,Ty moje Jednorožiatko," láskyplne ho zase oblizla Ildikó ,,Neboj sa, nebudeš sa volať inak."
A tak sa narodil prvý jednorožec menom Jednorožec, praotec všetkých jednorožcov a vodca jednorožcej smečky. Požil ešte na svete veľmi dlho a zanechal za sebou veľa dúh, kvetiniek a trblietok.
A tiež potomkov, ktoré šírili lásku, vždy keď cválali v zástupoch na dúhe (v dostatočných medzerách medzi nimi vytvorenými, aby sa o seba neponapichovali).
Koniec.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
A kjærlighet er aldri fornuftig!