,,Naše prvé okno, Kiwi,“ zašepkal si mi do vlasov.
Naše. Skúšala som si tieto slovíčka obľúbiť. My, naše, spolu a vzájomné. Ale stále som sa cítila skôr ako ja a ty resp. ty a ja, moje a tvoje, zvlášť a oddelene. Slovo vzájomné nikomu negovať netreba.
Nespím, nemôžem spať. A snažím sa byť tíško, neprevracať sa a nemrviť. Si už raz taký, spať síce vieš, ale budíš i na muchu na stene. Nechcem ťa budiť. Ešte nie. Povoľujem si pohnúť sa len raz polhodinu, na ten moment čakám ako na vyslobodenie. Je ťažké spať pri niekom, keď vlastne nespíte. Je ťažké snažiť sa nepohnúť. Je to ťažké.
Dnes neviem prečo, ale pohladkám ťa po predlaktí. Mäkké tlmené svetlo noci ti vyhladilo tie tri vrásky pri očiach, čo máš, takže vyzeráš takmer ako dieťa. Nechcem ťa budiť. Ešte nie.
Ale prebudíš sa takmer okamžite. Neviem si zvyknúť, bývalého som mohla hladkať koľko som chcela a nikdy ho to nezobudilo. Ale nie si môj bývalý. A ani nikto z tých večne domotaných nekonečných príbehov.
Nikto z tých príbehov, čo sa mali stať a nikdy nestali a ani tých príbehov, čo sa stali a nikdy sa stať nemali.
,,Kiwi, spinkaj,“ pritúliš ma. Ospalo, milo, jemne.
A znova zaspíš, ruku zastrčíš hlboko do mojich vlasov a obmotáš si prsty okolo mojich prameňov akoby si si natáčal cukrovú vatu. Naučila som ťa ako na to, aby si mi nevytrhal pritom polovicu hlavy. A ty si ma naučil niečo iné. Robiť palacinky, ryžu, ktorá nie je rozvarená a zároveň presolená. A zatvárať dvere pred minulosťou. Alebo ich teda aspoň privrieť.
V podstate sme sa učili navzájom. Ja teba, ty mňa. A bolo to také pekné, keď si sa z môjho hniezda na hlave pokúšal podľa tutoriálov upliesť francúzsky vrkoč, aby si to po chvíli vzdal a povedal, že jebeš dopiči na to. A rovnako bolo pekné, keď sme si dali súťaž, kto nájde najabsurdnejší tutoriál. Neverili by ste, na čo všetko sú v dnešnej dobe návody. A tiež, koľko takých návodov chýba...
Kiwi vzniklo ako milá trápna prešmyčka môjho mena. Ešte v dobe, keď som netušila, že sa to vyvinie týmto smerom. Vraj antistresové Kiwi, predstavte si pod tým presne to, čo sa vám vybaví v hlave ako prvé. Lenže potom sa veci zmenili. Začali sa vyvíjať. Málokedy veci rastú rovnako rýchlo a ešte menej často sa vyvíjajú do rovnakého smeru.
Prirovnal si náš vzťah k popínavej fazuli, ktorá sa obtáča okolo tyčky alebo drôtu. Ak máte to šťastie, tak sa ovinie takým smerom, ako si želáte. Ale vždy je to tak trochu prekvapenie, či sa urodí, vyvinie a keď už sa vyvinie, tak je tu ešte otázka, či sa začne vyvíjať žiadaným a správnym smerom. Okolo tej sprostej tyče. Teória popínavej fazule mi dávala zmysel a znela z tvojich úst naozaj pekne. Logicky a racionálne. Vzťahy sa pestujú, vzťahy sa rodia.
A Ivka je akurát tak pekná NaIvka.
,,Aspoň to skúsme,“ povedal si.
,,Nie.“
,,Nesľubujme si od toho nič, ale aspoň to skúsme. A časom uvidíme.“
Videl si ako sa tvárim.
Pokračoval si: ,,Rozumieme si, máme sa radi, vieme spolu vychádzať a robiť kompromisy. To sú dobré základy."
Neviem hovoriť nie. Nie dvakrát. Tak som povedala áno.
Ráno ma budíš: ,,Už musím ísť. V kuchyni som ti niečo nechal. Opováž sa to nezjesť.“
Určite to zas bolo kiwi.
,,Jedno kiwi denne a máš takmer celý prísun vitamínu Cé.“
Vitamíny boli u nás téma číslo jedna.
Žrali sme ho na tony. Robieval si si srandu, že ho nedokážem zjesť zo šupkou a keď som to raz spravila, tak som sa z toho pocitu skoro dogrcala. Odvtedy sme si ho šúpali a pretekali, kto si ho dokáže strčiť do pusy celé. Robili sme kiwi koláč, ale bol to hnus. Jedli sme to zapečené na mäse, pričom tento nápad sa mi nepozdával od samého začiatku. Tvrdila som, že to bude hnus a aj to bol hnus. A tak sme potom jedli kiwi samotné a tak nám chutilo najviac. Len tak, bez ničoho.
Bezmocne sedím a žmolím si palce na nohách. Má tam byť akýsi bod či kia marha, ktorú keď si mačkáte, tak sa upokojíte. Matrac vedľa mňa preliači. Cítim sa ako mŕtvola, nechcem radšej vedieť ako vyzerám. Spala som dve hodiny. Nerozumiem tomu ako pred odchodom do práce môžeš vyzerať tak sviežo. Jemný dotyk na pleci, naprávaš mi spadnuté ramienko od tielka a potom prívesok na krku. Zapínaním nazad, líškou napred.
(,,Tak sľubné,“ pomyslím si trpko ,,Ako pri jedinom človeku vo svojom živote, som pri tebe pokročila do takého levelu, že som sa nehanbila pred tebou nosiť veci na ramienka.“)
,,Povedali sme si, že mi budeš hovoriť, čo ťa trápi.“
Povedali sme si toho veľmi veľa a zároveň nikdy nie dosť.
Zadívam sa na teba a ľutujem, že mi nemôžeš prečítať všetko z tváre.
,,Končí nám skúšobná doba.“
Skoro sa zo mňa vydrali výhovorky, ktorými som si celú noc racionalizovala svoj (pre)čin, ale prehltla som ich. Je to hlúposť. Namiesto toho sa zo mňa vyderú slzy. Nie smútku, nie strachu. Ľútosti, výčitiek svedomia a zlej predtuchy, že začneš kričať.
Tak sme to nazvali. Skúšobná doba. Tri mesiace. Fazuľa. A potom, že sa uvidí.
Všetko nalinkované, definované, objasnené.
Tvoj statočný úsmev, s ktorým sa odo mňa odvrátiš je horší, ako keby si na mňa nakričal. Keby si kričal, neostalo by toľko priestoru na interpretovanie si toho, čo ostalo zakliesnené v tichu.
Pokúšam sa ťa dotknúť, ale odtiahneš sa. Rozumiem tomu. Ja by som sa tiež odtiahla. Tak len beriem batôžok, hodím si tam svoju kefku, gumičky do vlasov, blister s liekmi, pyžamo a ponožky. Zadívam sa na teba, stále nepohnuto stojíš a pozeráš von oknom.
Nevidím ti do tváre.
,,Ak sa chceš rozprávať, zostanem tu a porozprávame sa. Ale ak nechceš, pôjdem, dobre?“
,,Kľúče.“
Nepoznám bolestivejšie procesy ako vracanie kľúčov. Je v tom taká definitívnosť. Odopnem tvoje kľúče z mojich kľúčov a dám ti ich na stôl.
Prešľapujem na mieste. Dá sa len tak jednoducho odísť? Dá sa na to niečo povedať?
,,Je mi to ľúto,“ poviem napokon. Snažím aby v tom nebolo cítiť výhovorku. Je mi to naozaj ľúto. Som mizerná fazuľa.
Pozrieš sa na mňa spôsobom, ako keby som ti dala facku. A potom, úplne pokojným hlasom, všetko, čo sa medzi nami dialo, deje a bude diať, uzavrieš jednou jedinou vetou: ,,Celý čas ti blúdila myseľ niekde inde. Dúfal som, že raz zablúdi i ku mne.“
Možno ma v kuchyni na raňajky nečakalo kiwi, možno to boli včerajšie stvrdnuté rožky.
Neviem, nikdy som si to neoverila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
1. 9.sept. 2019 01:12
A prečo vám to nevyšlo?
Napíš svoj komentár