Zmena milisekúnd

Práve tento moment zamlčiavame pravdu. 

Tú o sebe, o svete a o iných. Sebalži, všeholži. Magma potopených klamstiev, zatopené lode nádejí a opačne prežité kalendáre vytrhaných dní, ktoré sa pretáčajú pospiatky naspäť. Cyklus sa opakuje. Minulosť doháňa budúcnosť, ruka v ruke, spolu a neustále.


Hráme svoj vlastný život na javisku. Nie podľa svojich predstáv, ale podľa predstáv iných. Nechávame si písať repliky, monológy, dialógy. Riadime sa kolektívnym scenárom a publikom. Hovoríme, keď nás ožiari reflektor. Stíchneme, keď z našej tváre zase skĺzne.

Hovoríme o tých istých veciach. Robíme tie isté chyby. Rovnako sa pohybujeme, gestikulujeme, smejeme. Prečo hráme náš vlastný život, keď je náš? Prečo si ho linkujeme, škrtáme, píšeme? Prečo si ho dovolíme linkovať, škrtať a písať? Počmárané výkresy chutia lepšie. Také tie spontánne a plné náhod.

I oponu zaťahujú za nás. Dejstvo nahrádza dejstvo. A pritom som to ja, kto by mal všetko ukončovať a začínať. Moje telo je moja kompozícia. Môj hlas je moje vedomie. Môj pohyb je moje rozhodnutie. Načo róby, keď som to ja? Načo masky, keď zakrývajú to mimoriadne - nás?

Isté veci si nechávame pre seba. 

Zmeškávame, náhlime, obchádzame. A niektoré kroky nikdy neuskutočníme. A pritom, keby sme pretočili ručičky hodiniek naspäť, urobili by sme veci spôsobom, na ktorý sme si predtým netrúfli. Koľko krát si zrýchlene pretáčame svoj život späť? Do konkrétneho dňa, do presnej hodiny, do minúty jedného milimetra a predného sekundového úseku? Ako film. A hovoríme si: ,,Nemalo to tak byť."

A zrazu späť do reality. A tá pachuť "Nemalo to tak byť." tam ostane.

Stačila by zmena milisekúnd. A mohlo by byť všetko inak.

Nepovieme ľuďom, že ich ľúbime. Že ich chceme. Že sú pre nás vzácni. A že sú krásni, milovaní a úžasní. Nepovieme to. Zamlčíme to. Lebo písaná replika. Lebo život. Lebo hodiny. Lebo sme v pasci, v tryptychu a v sieťke od jablĺk. Zamotaní. Vedomí. Stratení. 

Ži pre danú milisekundu. Zmena milisekúnd riadi tvoj život. Jedna milisekunda a zmení sa všetko.

Ak niečo cítiš, povedz to. Ak niečo chceš, urob to. Ak niekoho ľúbiš, nečakaj, že sa vyjadrí za teba. Nebuď n-tý, tretí, druhý, ale prvý. Neponáhľaj sa, ale ani si nenechaj veci utiecť skrz prsty. Nemlč, keď nemáš. Konaj a nenechaj si ujsť príležitosť, keď tam je. Vždy tam je. Necúvaj pred pravdou a pred problémami, ktoré máš riešiť. Necúvaj do seba, do vnútra. Vo vnútri sa nedá žiť a vonku je predsa svetlo.

Príležitosť. Mal si ju. Máš ju. Ak si ju zmeškal vtedy, nedovoľ si ju zmeškať teraz, či zajtra. O rok. O desať rokov. Nečuduj sa, že čas beží a čas všetko mení. Čas je najvyššia sila, ktorá rozdeľuje od seba ľudí. Sila, ktorá pretrieďuje a oberá čo kedysi bolo a už nie je. Čas z výnimočného robí prosté, obyčajné.

A čas nekráča životom, to my kráčame časom.

Čas si všetko berie, lebo mu všetko prináleží.

Čas je v našich rukách, ale nedokážeme ho zastaviť. Preto nečakaj. Ľudia nečakajú. Nebudú do smrti. A nebudú tu pre nás navždy. Nečakaj, že sa k tebe vrátia, nečakaj, že ti niečo dlžia. Čas všetko berie. I ľudí z tvojho života. Každý deň príde malý časový odliv, ktorý všetko zoberie. To čo zoberie, už nikdy nepríde. A na druhý deň príde príliv nového. I to ti čas zoberie. Časom.

Pocity sú ako rieka. Neustále vlnia a menia sa. Ži pre ľudí, čo máš teraz okolo seba, v daný moment, na danom mieste. Ži pri seba, taký aký si, ži a nezastavuj sa. A buď rád, že žiješ. I keď ti žiť už nechutí.

Nie si mŕtva duša. 

 Blog

4 0 0 0 1

Komentuj

2 komenty k blogu