Najbližšie k Najvyššiemu....

Začalo sa to takým obyčajným ránom. Hovoril som si, že to bude ako vždy, že prídeme okolo šiestej poobede...Ráno som vstal a svojou prítomnosťou som obohatil raňajšiu sv. omšu. Keď som sa vrátil, bol som stále unavený, no nečakal som, že po výlete budem úplne na dne. Okolo 9-tej sme sa vydali na cestu.....

Prešli sme cez Kremnicu až sme sa dostali do očakávaného Martina. Zložili sme sa u jednej rodiny, ktorá neskôr s nami išla na Martinské Hole. Zdržali sme sa tam asi pol hodinku a hneď sme sa vybrali na vrchol. Myslel som si, že to bude taká hodinka, dve, výstupu, no zistil som, že to asi dovtedy nestihneme....Cestou hore sme sa trošku bláznili až kým sme sa dosť nevyčerpali. Potom to, hlavne so mnou, išlo dole vodou. Nohy ma strašne boleli a ešte sme boli len v pol kopci. Začala sa moja nedôvera v to, žeby som to mohol zvládnuť. Stále som si vravel, že je to horšie ako výstup na Ďumbier, a moja psychika to nezvládala. Ako prechádzali minúty som len kráčal ale úplne zhrozene.

Asi v tej polovici Holí sme sa trošku fotili a oddýchli si, no ani potom to pre mňa nebolo o nič ľahšie. Zabúdal som na všetko, čo by som mal robiť, hlavne na to, žeby som mal dôverovať Všemohúcemu veď on by mi určite pomohol....Nakoniec aj bez dôvery pomohol, no práve tam hore na tomto vrchole som si to uvedomil. To, že som mu neveril, ani Jemu ani sebe. No veľmi ma to trápilo až do večera. Na tomto vrchu, keď som videl všetku tú nádheru, ktorú stvoril, som si uvedomil, že cesta za Pánom, cesta do neba je veľmi náročná a nedá sa zvládnuť bez pomoci Najvyššieho. Veď sám povedal: „Ja som cesta, pravda i život. Nik nepríde k Otcovi iba cezo mňa. “ Len s Jeho pomocou môžeme vystúpiť až tam, do Jeho príbytku. A ja som v tej chvíli bol k Nemu najbližšie. Najbližšie k Najvyššiemu.... A preto stojí to zato, prekonať sám seba, vyjsť až hore, aby sme uvideli toľkú krásu.

Cesta dole už bola oveľa ľahšia, veď každý pozná, že dole kopcom kráčajú nohy samé. A presne tak to aj bolo. Už som bol aj ja plný energie a tak celou cestou dole sme sa s dievčatami z tej martinskej rodiny guľovali. Veľakrát skončili v snehu úplne biele. Dokonca aj náš duchovný otec sa prekonal, a takisto sme ho riadne zguľovali...

Po tejto túre som sa pozrel na hodinky a čo som nevidel...bolo presne 17:00...a ja som chcel byť o 6-stej doma...no ešte sme pred sebou mali bohatý program...Boli sme celý mokrý a tak sme v ďalšej rodine pobudli dlhšie. Prezliekli sme sa do suchého oblečenia a potom sme mali omšu. Na nej hral môj kamarát na husličkách. Bolo úžasne. Po omši sme sa napapali, no mali sme toľko jedla, že nám žalúdky nestačili a trošku sme aj nechali na tanieroch. Potom duchovný otec vymyslel nejaké hry a keď sme sa dohrali bol čas ísť domov. Rozlúčili sme sa a sadli do auta. Bolo tak pol ôsmej.

Počas cesty nebolo nič zaujímavé, iba pár srniek pri ceste pred našou dedinkou. Potom sme sa zastavili u môjho kamaráta, aby si duchovný vyzdvihol pílu, ktorú si dal naostriť. Kým sa tam on rozprával, stretli sme našich ďalších kamarátov, ktorí sa sánkovali uličkou. Tak sme si povedali, že sa ideme tiež...A kým prišiel pán farár aj s pílou, my sme sa akurát dosánkovali. Nasadli sme znovu do auta a išli sme už konečne domov. Vtedy bolo deväť hodín. Cestou sme ešte kývali našej slečne organistke a učiteľke angličtiny. Bola šťastná a my tiež....Potom sme sa už dostali domov, vyložili veci z auta a šup do postieľok...

Pri večernej modlitbe som si všetko zrekapituloval, celý deň, a išiel som aj s bráškom spinkať.

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu