Pozerám z okna a premýšľam...
Vidím malý lesík a skrz neho ako tiekol chodníček. Na jeho okraji je lavička. Mám pocit, že každý kto na tejto lavičke sedí sa musí cítiť ako uprostred vesmíru.
Vyzerá to na babie leto. Dievča sedí na lavičke a z natiahnutým krkom pozoruje čo sa deje okolo nej. Stromy sú žlté niektoré až červené. Vietor im vdychuje život. Preháňa ich do kruhu, točí ich až vytvárajú živý farebný vír. Akoby rozprával príbeh a dievča napäto počúvalo. Ani nemihne okom, ani sa neobzrie do zlej strany. Nadšene sa obzerá po zjave prírody a načúva šeptaniu stromov. Usmieva sa a necháva sa vtiahnuť do príbehu. Vietor sa pohráva s jej vlasmi a ona má pocit akoby ju niekto hladil.
V jednom okamihu všetko zastane. Už nefučí, listy sa už nekrútia a vlasy dievčaťa sa už nevlnia vzduchom. Ale nie je ani mŕtvo. Všetok pohyb zastal, ale listy visia vo vzduchu. Vlasy sú stále rozhádzane v lufte. Niekto by sa zľakol, veď to je nemožné, aby niečo zostalo len tak visieť vo vzduchu. A dievča... Zavrie oči so spokojným úsmevom na perách a zhlboka vdychuje teplo a vôňu prírody.
Pochopila som prečo všetko zastalo, keď prišiel k lavičke chlapec. Navonok ničím výnimočným, ale aj tak som mala z neho pocit, že je iný.
Pristúpil bližšie k lavičke a pomaly si sadol veľmi blízko dievčaťa.
Chytil ju za ruku. Mala teplé príjemné ruky, ešte aj tie na nej miloval. Už už jej chcel niečo povedať.
Povedať: Milujem ťa! V sekunde mu prebehlo mysľou: ako to povedať čo najúprimnejšie, čo s najväčšou láskou? Ako všetky jeho city vložiť do tých obyčajných slov?
Nadýchol sa a chcel to vysloviť a v tom dievča otvorilo oči. Mlčky zadržala chlapcove slová. A stromy zasyčali.
Pssssst!
museli to byť jedine stromy.
Usmiala sa naňho, on pochopil. Usmial sa tiež a pohladil ju po tvári. Hľadeli si navzájom do očí a zrazu. Les ožil. Opäť sa všetko dostalo do pohybu. Listy sa krútili, vlasy sa vznášali a dievča s natiahnutým krkom všetko sledovalo. Teraz vedľa sedel aj chlapec, tiež sledoval. Držiac dievča za ruku.
Možno ani nesedeli v lesíku na lavičke kde sa farebné listy točili do kruhu. Možno tam stromy ani nerozprávali príbeh.
Možno sedeli na obyčajnom mieste, možno aj na schodoch paneláku, ale cítili sa krásne ako v tom lesíku kde stromy šeptajú rozprávku.
A možno....
Odstúpim od okna. Stále premýšľam. Nad tým miestom, nad tými slovami čo chlapec chcel povedať, nad tým ako sa dievča správalo. Rozmýšľam ako sa asi tí dvaja cítili. A rozmýšľam či je možné aby sa listy tak dlho krútili a vznášali.
Idem si ľahnúť do postele. Televízor beží a on leží v posteli. Spánok mu oťažieva viečka, ale čaká ma aj tak. Keď ho zbadám musím sa usmiať a on mi to opätuje. Vhupnem k nemu pod perinu a už keď chce niečo povedať zadržím ho. Vtedy všetko pochopím.
Opriem sa o jeho hruď a privriem oči.
Listy sa okolo mňa točia, vlasy sa mi vznášajú a stromy rozprávajú........
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár