Vonku je prijemne, necítim chlad a je mi fajn. Pomaly kráčam chodníčkom a mám presne premyslené kam pojdem. na miesto kde mozem plakat.
no bohuzial to v tejto chvili potrebujem, plakat a dostat to zo seba. ale chcem byt sama.
no je to zvlastne. beham tmavymi ulicami a pocuvam zivot na okolo.
len co sa zamyslam nad tym co ma trapi skotulaju sa prve a nie posledne slzy.
pocuvam zvuk svojich krokov ozvucene dopadom kazdej kvapky z mojich oci.sledujem beziaci chodnik podo mnou a davam pozor az nezasliapnem nejake zvieratko. kazdy listok kamienok sa mi zda ako zivocich. co ak podo mnou behaju mravce a ja ich zabijem.co ak zasliapnem placuceho mravca. ani mne by sa nepacilo keby na mna teraz niekto stupi.
potahujem nosom a lutujem samu seba a rozmyslam nad mravcami. potrebovala by som objatie cloveka, ktory ma ma rad. len rad.ktory by mi povedal pri rozlucke: hm,mary, vies ze aj ked ta poznam malo, mam ta rad.
je zvlastne ako rychlo sa niektore veci mozu zvrtnut a je zvlastne ako niektore malickosti, banalnosti dokazu ublizit. pozrime co so mnou urobila taka hlupost.
som sama vonku, bludim sidliskom a hladam tmave miesto kde mozem potichu a pritom nahlas plakat.
ano cele je to o plakani o tmavom mieste. a pritom, ako bludim, natrafila som na tmave schody, videm po nich a prichadzam na cestu. zbadam tmavu ulicku hore kopcom idem tam
schody ma nejak lakaju, asi to bude symbol toho ze sa chcem pohnut ze chcem ist hore.
chcem kusok tmaveho miesta pre mna, no vzdy ked sa k nejamu priblizim prepada ma strach. hroza. tiene, vidim zvierata a pocujem neprijemne zvuky. placem este viac a rozmyslam co je so mnou? sibe mi?
bojim sa obycajneho tiena, v ktorom vidim nebezpecenstvo. iluzia. mozno bluznim lebo som nevyspana, dve hodiny spanku. ale ako moze clovek zaspat ked ma plnu hlavu vycitiek a myslienok, bolestnych myslienok podotykam.
uz ste niekedy plakali od strachu? ja uz ano.prave dnes.
zo strachu z tmy. zo strachu zo samoty.
tolko ohna a vody vo mne este nikdy nebolo. citim sa ako dvojfarebny panak s jednou polkou tela bielou a druhou ciernou. jedna sa chce smiat a druha sa mraci.
je mi cudne. tak co mi je?
postupne zabudam nato preco som tu, sama.sustredim sa len na jedno. ja placem.
po preskumani celeho okolia mojho bidliska som sa rozhodla kde sa usadim. nie je tu ani pri velka tma, takze sa nebojim a ludia tu nechodia. je tu fajn.
sedim a placem a rozpravam sa.
skym? to neviem, ale urcite nie sama so sebou, nie som predsa blazon!
obcas ma az prepada usmev. je to smiesne, cely dnesny den je smiesny.
jedno co viem po dnesnej prechadzke je ze sa neuveritelne bojim samoty. a predsa niekedy utekam pred setkymi pred setkym aby som bola sama.
aby som bola plakat, nariekat a bat sa. mat strach zo samoty..
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár