Cítila sa sklamaná. Opustená, zradená životom, zradená priateľmi, odkopnutá láskou a šťastím. Cítila sa ako zberač všetkého nešťastia z okolia.
„Ale veď máš kopu kamarátov...“, hovorili, „veď teba má každý rád, čo stresuješ ?“
„To je iné... Nečudujem sa, že to nechápete.“ Vážne sa im nečudovala. Sama nevedela popísať všetky tie pocity. Jedno sklamanie za druhým. V láske, zamestnaní, koníčkoch, rodine... Prenasledovalo ju to. Strácala nádej na lepší zajtrajšok. Prestávala veriť, že to všetko bude dobré. Potrebovala sa niekomu vyrozprávať.
„Neprajem vám aby ste to zažili, ani jeden z vás. Ale dnes s vami von nejdem, prepáčte. Chcem si čítať knihu.“
Klamala...
„Vieš, chýba mi to všetko. Jemné dotyky, objatie, pohladenie. Veľmi mi chýba ten pocit, že ma niekto ľúbi. Áno, ľudia ma majú radi, mám kamarátov, aj ja ich mám rada, ale toto je o niečom úplne inom“, pomaly dostávala svoje pocity von, „nemám chuť ich teraz vidieť. Nemám na nich proste náladu. Nemám náladu na blbnutie, na ich cigarety, ani sa nechcem opiť a ísť niekam tancovať.“
„Potrebujem ten pocit, že na mne skutočne niekomu záleží.“ Rozprávala sa so svojim plyšákom. Nemala nikoho, komu by sa zdôverila v takejto situácii. Nikomu tak neverila. Nikto sa k nej nedostal tak blízko.
Potrebovala si ľahnúť, k niekomu sa pritúliť, potichu plakať a nakoniec zaspať. Nikoho takého nemala. Ani jedného. „Veď ty vieš že sa nikomu nemôžem takto zdôveriť. Chýba mi láska. Cítim sa ako kvet počas večnej noci. Slnko v mojom živote zašlo za obzor a bojím sa, že už nevyjde. Veľmi sa bojím...“
„Je jeden človek po ktorom túžim,“, vravela so slzami v očiach, „ale nemám u neho šancu.“
Uvedomovala si, že nemá šancu. Ničilo ju to, ale bola tu pre neho. Chcela byť s ním, keď sa inak nedá, aspoň ako kamarátka. Vedela, že si tým ubližuje. Veľmi trpela pri každom jeho rozprávaní o bývalej, súčasnej a jeho nových objavoch. Trpela dobrovoľne. Ľúbila ho...
Ale napriek tomu vedela, že záujem o neho asi nikdy neprejaví. Bolo by to zbytočné. Stratila by ho ako kamaráta. Síce by sa netrápila, ale nemohla by byť s ním...
Poznáte to trápenie ? Poznáte ten pocit, keď si sami citovo ubližujete a nič s tým nespravíte ? Nakoniec by to bolo všetko lepšie, ale tej fázy po tom, ako by sme toho človeka stratili sa všetci bojíme. Tak sa všetci trápime. Všetci sa týrame. Všetci sa klameme...
Potrebovala niekoho ľúbiť, ale ďalšia neopätovaná láska by ju položila.
Potrebovala byť konečne ľúbená...
Všetci potrebujeme ľúbiť a byť ľúbení.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
teriq
15. 3.marca 2012 23:22
"Poznáte to trápenie ? Poznáte ten pocit, keď si sami citovo ubližujete a nič s tým nespravíte ? Nakoniec by to bolo všetko lepšie, ale tej fázy po tom, ako by sme toho človeka stratili sa všetci bojíme. Tak sa všetci trápime. Všetci sa týrame. Všetci sa klameme..."
2
Potrebovala si ľahnúť, k niekomu sa pritúliť, potichu plakať a nakoniec zaspať.
Uvedomovala si, že nemá šancu. Ničilo ju to, ale bola tu pre neho. Chcela byť s ním, keď sa inak nedá, aspoň ako kamarátka. Vedela, že si tým ubližuje. Veľmi trpela pri každom jeho rozprávaní o bývalej, súčasnej a jeho nových objavoch. Trpela dobrovoľne. Ľúbila ho...
@1
Uvedomovala si, že nemá šancu. Ničilo ju to, ale bola tu pre neho. Chcela byť s ním, keď sa inak nedá, aspoň ako kamarátka. Vedela, že si tým ubližuje. Veľmi trpela pri každom jeho rozprávaní o bývalej, súčasnej a jeho nových objavoch. Trpela dobrovoľne. Ľúbila ho...
@1
3
Ja by som si to fakt rada prečítala, bohužiaľ sa to nedá poriadne kvôli tvojmu pozadiu, či ako sa to po správnosti volá..
4
ja som si to na rozdiel od @3 označovala myškou, aby to šlo,
a som z toho rada, i keď mám z toho taký pocit, taký ten ale vlastne tých pocitov je viac a je to napísané, neviem nájsť vhodné prídavné meno, krásne.
a som z toho rada, i keď mám z toho taký pocit, taký ten ale vlastne tých pocitov je viac a je to napísané, neviem nájsť vhodné prídavné meno, krásne.
Napíš svoj komentár