Preglgla som, pozrela som si adresu a snažila som sa nájsť dom č. 3, ale nejaká baba ma oslovila „zlatko, kto to kedy videl, aby si bola oblečená?“
„Prepáč ja ... ja nie som odtiaľto“ triasla som sa.
„Koho hľadáš?“ prišla za nami ďalšia.
„Umm .. Je-Jelita .. teda .. aspoň myslím, že sa tak volá ...“ preglgla som naprázdno.
„To vieš zlatko, že sa tak volá. Je to prezývka. Poď za nami“ chytila ma za ruku a viedla ma na záhradu jedného domu.
Všade sa tam rozprávali chalani, mali pištole v nohaviciach a zazerali na mňa. Každý nasával cigaretový dym a vraždil ma pohľadom.
„Tam je“ pošuškala mi tá baba a ukázala na muža, ktorý sedel na obrubníku a šňupal.
Mal tunel v ušiach a dosť zabijácky výraz v trávi.
Snažila som sa ignorovať pohľady ostatných a zamierila som k nemu.
„P-prepáč, .. umm... Jelito?“ oslovila som ho.
„áno, čo chceš cica?“ pozrel sa na mňa.
„No .. mám pre teba obálku od .. no .. od Jamesa..“ podala som mu obálku. On mi ju vzal z rúk a otvoril ju. Bol tam akýsi papierik.
„Dobre, ďakujem cica .. teraz vypadni!“ rozkázal a prišli ku mne akýsi mega muži, čo ma chytili pod pazuchou.
„Ja pôjdem sama!“ zapišťala som.
„Dobre, dobre .. pustite ju ..“ zasmial sa a ja som rýchle odkráčala preč.
Tak som sa ponáhľala, že som zas do niekoho narazila.
„Hohohó! Ani som ťa obísť nevedel, tak si išla rýchle“ usmial sa na mňa a ja som sa zapozerala do najtmavších očí. Veď tieto oči som už videla. Až potom som si uvedomila, že predo mnou stojí Jay.
„Och, prepáč“ usmiala som sa.
„To nič. Čo ty tu?“ bol prekvapený rovnako ako ja.
„Noo .. bola som za niekým .. ale .. inak sem vôbec nechodím. Vlastne, som tu prvýkrát“ nervózne som si kusla do pery.
„Ahá. Nezájdeš na kávu?“ usmial sa.
„Čože? Kávu? .. Si z tejto časti, som si myslela, že ty skôr alkohol“ zasmiala som sa.
„Som z tejto časti, ale sú tu aj slušní ľudia“ žmurkol na mňa.
„Mhmm. No ja sa ponáhľam, tak možno niekedy inokedy. Ahoj“ a hneď som aj letela preč.
Vôbec som z dnešného dňa nemala dobrý pocit. Toto bol asi ten najhorší deň aký som kedy mohla zažiť.
Ale .. zaujímalo by ma, čo bolo na tom papieriku. A .. čo má James s tým odporným gangsterom? Bude mi musieť všetko pekne vysvetliť, keď ho pustia. Ale, keď si to tak uvedomím, môže to byť dosť dlhá doba.
Nahrnuli sa mi slzy do očí zatiaľ čo som kráčala domov. Ulice boli prázdne, autá sa moc nepremávali. Bola som to len ja a večer. Len ja a mesto, kde sú kriminálnici a striehajú na každom každučtičkom rohu. Človek ani nevie, čo má robiť, aby bol v bezpečí.
Keď už som prišla domov, mama ma hneď objala „panebože, kde si bola? Vieš, ako ... FUJ! Ty si fajčila?“ odtisla ma.
„Čože?! NIE!“ bránila som sa a očuchala som si kabát. ‚Úžasne‘ som smrdela po cigaretách.
„Ale ja mám ešte zdravý čuch moja milá!“ začala po mne kričať.
„Ja som vážne nefajčila!“ nahrnuli sa mi slzy do očí.
Hneď k nám pribehol brat a obzeral si ma.
„Tak .. kde si bola, že smrdíš od cigariet?“ mama nadvihla obočie.
„Bola som za kamarátom, ktorý čírou náhodou bol s bandou, kde fajčili.“ Musela som zaklamať, inak by som to neprežila.
„A ty sa s takou bandou stretávaš?“ zakričala.
„NIE! Toto bolo výnimočne! Vlastne som tých ľudí ani nepoznala!“ zakričala som aj ja.
„Ashley, choď do svojej izby a uvedom sa!“ povedala mama kludne a ja som pochodovala do izby.
Na druhý deň som si do školy dala (ani neviem prečo) čierne oblečenie. Mala som proste náladu pod psa.
Hneď ako to moja mama zbadala, mala poznámky „to nemyslíš vážne! Nikto nám nezomrel! Okamžite si to niečím oživ!“
„Lenže ja proste ..“ nemohla som ani dopovedať a už mi išli slzy do očí. Včera som celú noc plakala, lebo som premýšľala nad Jamesom. Dúfam, že ho už dnes pustia, lebo by som to nevydržala. Panebože, ja ho tak strašne mám rada, že by som tam s ním najradšej sedela. Bohvie, či aj on na mňa tak myslel.
Naštartovala som auto, počkala som brata kým sa došuchce k autu a rýchle sme vyrazili do školy.
Brat sa ma prekvapujúco nič nepýtal, iba mlčal ako ryba a počúval pesničky v rádiu.
Hneď ako som zaparkovala, vyšiel z auta a o niekoľko sekúnd aj ja. Vybrala som si zozadu tašku a bez emócií som sa vybrala do triedy.
„Ahoj Ash“ hneď ma objal Ben. „Počul som čo sa stalo ..“ upriamil na mňa zrak.
„Fasa .. to už sa stihlo aj rozniesť?“ spýtala som sa ironicky.
„Nie, nie .. James mi volal, že sa o teba mám zatiaľ postarať ..“ usmial sa.
„A-ako, že .. že zatiaľ? V-veď ... bude tam len .. len jednu noc, nie?! Teda .. uhmm. .. dne-dnes ho pustia, že?!“ išli mi slzy do očí.
Ben si to všimol a dosť spanikáril „nooo, ja .. ja ti neviem .. také sledovanie môže .. no .. trvať aj tý-týždne ...“ poškrabal sa na ruke.
„To nemyslíš vážne!!“ vyhŕkli mi slzy a Ben ma hneď objal.
Chalani už pomaly prichádzali k nám, že čo sa deje, ale Ben ma chytil za ruku a ťahal ma od nich preč.
Zašili sme sa v rohu pri skrinkách, kde ma objal a pošepkal mi „Ash, bude to dobre. Uvidíš, že to všetko dopadne dobre. Len mi prosím ver a hlavne ver Jamesovi. Uvidíš, že sa všetko vysvetlí a on bude vonku. Bude vonku.“
Po týchto slovách sa mi chcelo viac plakať, ale vydržala som to. Preto som radšej išla na rovinu „Ben .. musíš byť ku mne teraz úprimný a povedať mi pravdu ...“
„Á-áno? O čo ide?“ naľakal sa.
„No .. berie James drogy?“ naprázdno som preglgla.
„Nie .. nikdy nebral drogy a ani neberie. To by si na ňom videla, veď červené oči sa len tak neprehliadnú“ usmial sa.
„Ja viem, ale .. mám obavy.“ Chcela som mu povedať o tej obálke, ale neviem či o nej Ben vie.
Neviem čo bolo na papieriku. Jediné, čo som sa dozvedela je, že James nedroguje. Tak ja len dúfam, že to nie je nič nelegálne, to čo robí.
Po škole som nemala chuť ísť domov, ale ani sa mi nechcelo ísť na skate s chalanmi, tak som sa rozhodla, že navštívim Jamesa vo väzení.
Ako som kráčala k policajnej stanici, rozmýšľala som, čo mu asi tak robili alebo čo tam robí o cez deň. Strašne som ho mala chuť objať alebo pobozkať, ale budem môcť akurát tak pohladkať sklo.
Zastavila som sa v supermarkete, kúpila som mu čokoládu a žuvačky. Sebe som kúpila RedBulla a pokračovala som v ceste.
Ako som tam dorazila, oznámila som strážnikovi „prepáčte, chcela by som navštíviť Jamesa Parkera.“
Ten zobral telefón, vytočil nejaké číslo, povedal Jamesove meno, opísal ma a potom ma pustil do sály, kde všetci sedeli a rozprávali sa s väzňami cez telefón.
Sadla som si na stoličku a keď som videla, ako vedú Jamesa aj s putami a ako ho hádžu na stoličku, chcelo sa mi plakať.
„Ahoj láska“ ozvalo sa s telefónu a James sa na mňa krásne usmieval.
„Ahoj, tak čo? Kedy ťa pustia, strašne mi chýbaš“ bola som celá nervózna.
„Aj ty mne strašne. Celý deň som sa tu nudil, len som myslel na teba. Netuším kedy ma pustia, lebo ešte ma nijako netestovali“ stiakla mu slza po líci.
„James, neplač ..“ mala som slzy v očiach.
„Ne-neplačem“ utrel si slzu a usmial sa.
„Ale áno. Neboj sa, to bude dobre. Ja ti verím. Každý ti verí zlatko, len polícia nie..“ pozrela som sa na ruku, v ktorej som zvierala čokoládu a žuvačky. „Ozaj, kúpila som ti niečo“ usmiala som sa.
„Jéj si poklad, ale nič si nemusela“ usmial sa aj James.
„Ale ja som chcela“ usmiala som sa a podala som mu cez otvor čokoládu so žuvačkami. On mi držal prsty a nechcel mi ich pustiť.
V tom mi vyhŕkla slza z oka a nemala som si ju ako utrieť, keďže som mala obe ruky zamestnané.
„Zlatko neplač ..“ povedal a v tom k nemu prišli policajti, že už musí ísť. Tak sme sa rozlúčili a ja som samozrejme zas začala plakať.
*Prepáčte, ale trošku sa to snažím rozdeliť do menších častí, takže som to nateraz skrátila, ale dám to naspäť čoskoro
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár