Otocil sa a pozrel na svoju malu dceru, bolelo ho to. Ale na druhej strane vedel, ze inak to uz nejde dalej, ze musi odist. Silueta zeny vedla, vyzerala inaksie ako obycajne, vitalita sa vytratila, pripominala skor vysuseny nehybny konar, ako ludsku bytost. Zobral privesok, privesok, ktory drzal v rukach vo vsetkych tych nezabudnutelnych chvilach, ktorymi kazdy pocas svojho zivota prejde, dobrych aj zlych, spomenul si na svatbu, na tu autonehodu .. Nie, viac nie, nechce viac spominat, porovnavat, posudzovat, klamat sameho seba, ze je rovnaky. A pritom bol stale tym istym, vnutri sa vobec nezmenil, za vsetko mohli myslienky, myslienky, ktore mu virili hlavou, nech sa pozrel na cokolvek okolo seba. Stovky skusenosti, spomienok na neho utocili, ako roj komarov na osla, ktory sa aj bez toho prehyba pod tazkym nakladom. Zrazu sa mu pohlad vyjasnil, vystrel ruku pred seba a otvoril dlan. Privesok zacinkal na tvrdej dlazdici.

Zdvihol pohlad na tu siluetu vedla jeho dietata. Pozrel sa jej do oci. Sklopila pohlad, velmi dobre vedela o vsetkom, vedela, ze to zavinila, aj ona, aj on. A predsa vinnik neexistoval, vedela, ze kazdy by jednal rovnako. Proste vedela, a on tiez. Nemala mu co povedat, bolo to uplne jasne. Ale i tak nenechavala vyhasnut v sebe plamienok, ze sa jeho rozhodnutie mozno zmeni. Vedome si klamala. Aspon sa jej trosku lahsie dychalo. Od zaciatku vedela, co je jeho jedinym cielom, co je hlboko zakorenene v jeho podstate, ale davna tuzba prekonala vsetky jej vtedajsie myslienky.

Dokazal zit pre druhych, dokazal to tak ako nikto na svete. Pramenilo to z jeho podstaty, z jeho viery, z jeho skutkov. Nechcela ho iba pre seba, a pritom ho zviazala povinnostou, zakonom, zodpovednostou. Bol stale ten isty, no nemohol uz konat volne. Mal povinnosti, ktore sa nedali odlozit, ako volakedy davno. Znasal ich statocne, ale zvnutra ho to rozkladalo. Stratil slobodu, ktora ho cely cas pohanala dopredu. Citil smrad vo svojom vnutri.

Preglgol, ale uz mu hrdlo nezvieralo tak ako pred par dnami, citil slobodu. Jej horka prichut zvana samota, mu pripadala ako vykupenie. Odrazu sa smutok a vsetky tie zmiesane emocie stratili, akoby bol uz roky sam. Uz nezatvaral dvere iba v myslienkach, zatvaral ich naozaj. Pomaly pohyb duboveho dreva vzduchom, jeho dych, vsetko to okolie, akoby pocul hudbu. Dvere sa zavreli, uz ho nic neviazalo. Ale jazyk zamku nezapadol, dvere ostali pootvorene. Z druhej strany bolo citit zmateny pohlad.

Usmial sa. Odrazu mu to pripadalo smiesne. Hrozne smiesne. Smial sa ako pomateny. Sadol si na zem a dychal, vychutnaval si slobodu. Pripadal si ako blazon, s este blaznivejsou minulostou, ktoru bral strasne vazne. Bol naozaj slobodny, cely ten cas. Vsetko to co mu narusalo jeho slobodu bol on sam. Hlupak jeden, co vsetko musel vykonat, aby prisiel na tu najjednoduchsiu pravdu tohoto sveta.

Vosiel dnu, zdvihol privesok, hodil ho von oknom. Vzdy mu na nom strasne zalezalo, ochranoval ho.
Preco vlastne ? (smiech) ...Usmev sa uz nevytracal.

 Blog
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
tamvtme  24. 8. 2006 13:16
Aj ja sa bojím dospelosti...ale zas...v myšlienkách je človek slobodný vždy...
2 
fotka
cokokika  24. 8. 2006 13:31
ja ta nechcem nejako spindavat, aj sa za seba hambim, ale jaksi som tento pribeh citala dvakrat, ale som ho nepochopila ani trosku...
3 
fotka
hypofokortexor  25. 8. 2006 11:54
Ake je to super ze jedine obmedzenie sme my sami a nie len obmedzenie no vsetko zabava odvaz odvaha.., ale jak je to strasne komplikovane vediet sam seba ovladat aj ked si to uvedomujeme ze vsetko sme my
Napíš svoj komentár