Ako si sonulka21 píše o láske, sklamaní a veciach tomu podobných...

S: máš pravdu, že nie každý deň sa vieš tešiť zo života...ale na druhej strane, viem sa tešiť zo života stále...len niekedy nie cely deň. .napríklad práve som sa vrátila z miesta, na ktorom som sa najskôr smiala a potom oklamaná a nepriamo ponížená odišla preč...ale mňa nikto klamať nebude. .ani si zo mňa robiť srandu...to teda nie!....na to som až príliš hrdá...a viem vracať údery ..nezačínam si, ale vraciam dvojnásobne!!!...beda tomu, kto si mňa pohnevá!...nenechám ho napokoji...to nie....znepríjemním mu život. .minimálne na chvíľu...tak ako to urobil aj on mne...

aj ta vec s láskou je na hovno...ja som sa s ňou natrápil zo začiatku iba pre par minút v raji, a tie ti veru rýchlo ubehnú a nezostane nič, žiadna nadej ani vízia krajšej budúcnosti, to iba na krátku chvíľu pokým ti nepovie že radšej to nechajme tak...

S: láska....veľmi relatívny pojem.. pretože keď už máš pocit, že ten človek "je tvoj", tak si chvíľku šťastný a potom urobí niečo neskutočné zle, čo ťa začne trápiť a už to nie je ono... a potom ti povie to nechajme to tak a ty povieš ok, lebo nechceš toho druhého držať pri sebe na silu a potom sa len trápiš.. a každý jeho úsmev mierený k tebe po tej vete: nechajme to tak je ako dýka do srdca, lebo už vieš, že ten úsmev je len tak...a ak aj začne znova s tebou "flirtovať" a ty sa zas namotáš aj po prvom odmietnutí, tak si chvíľku vysmiaty, že jeeej, predsa len bude ten človek so mnou...a potom bum! a vrazí ti do srdca tupý predmet....bolesť ti prejde celým telom, trasieš sa na každom kúsku a keď toho človeka zbadáš, máš chuť mu napľuť do tváre, ale nemôžeš, lebo ti to nedovolí to, čo ste spolu prežili.. alebo aj nie spolu prežili ale to, čo s i k nemu cítil...a potom možno povie: poď sem, už to nechajme...a ty znova naletíš a on znova ti ublíži.....vrrrrrrrrrrr.......
a ja viem, že prídu lepšie časy.. ale vieš, moja chyba je možno v tom, že ja chcem všetko, čo mať nemôžem,....a čo sa mi ponúka, nechám tak...mňa nebaví prísť zobrať a odisť...ja som rada, keď musím bojovať.. lebo potom viem, že si to aj zaslúžim.... ...

to čo si opísala, a to napľutie do tváre, fakt presne vystihuje celé snaženie, a všetko okolo toho, je pravda že by som najradšej urobil bodku za všetkým ale spomienky ťa nepustia, proste sa nedokážeš povzniesť, jedine riešenie ktoré vidím je vyhýbať sa, teda pokiaľ to je možné

S: ja už neviem, čo mam robiť....je vážne chyba vo mne? že som tak hlúpa, panovačná a namyslená?......čo som sakra urobila, že sa tak trápim?...prečo? prečo? prečo?... ...som na dne...so silami.. .psychickými.. ale úplne na dne...
a kým sa vyšplhám hore, tak to bude trvať dlho...veľmi dlho...
a na druhej strane je ale ten poci hnevu, zlosti, bezmocnosti a smútku potláčaný pocitom, že už taká nikdy nebudem...že už nikdy nebudem taká ako predtým...to je pravda.. budem obrnená.. ale možno si predsa len poviem: však čo? veď možno teraz to bude iné a oveľa lepšie....a to je ta blbosť... pri nej vždy naletíme....



táto debata môže pokračovať do nekonečna, lebo vždy je nejaký ten bod, ktorým nevieme pohnúť a akokoľvek hovoríme, čo budeme a čo nie, tak aj tak to nemôžeme tvrdiť s istotou...
a debat do nekonečna sú najlepšie...nevyčerpateľná téma...hlavne, keď sa máte s kým rozprávať...
vďaka!...veď vieš, kto... ...pomohol si mi celkom lepšie to zniesť....to všetko..keď viem, že to nie sú len moje pocity...

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu