Dnes som trochu rozcitlivená. Určite k tomu prispel aj môj momentálny zdravotný stav, ak sa to tak dá nazvať, no veď viete, čo myslím. Ale hlavne jedna dnešná udalosť.
V škole na chodbe mňa a kamarátku zastavil triedny a oznámil nám, že spolužiakova maminka zomrela. Mala rakovinu a zajtra po štvrtej hodine má pohreb, na ktorý pán triedny ide. Ževraj máme aj my.
To sa mi nepáči.
Spolužiaka je mi hrozne ľúto, ale ja na jeho mieste by som určite nechcela, aby ma niekto, s kým sa vlastne ani nebavím prišiel ľutovať na pohreb niekoho mne tak strašne blízkeho a to nehovorím o tom, že tam máme ísť celá trieda. Ja by som osobne nechcela, aby o tom vôbec niekto vedel.
Oni to berú tak, že mu treba dať najavo, že nám je to ľúto a stojíme pri ňom. Keď som im povedala, že on im to môže jedine tak osrať, lebo mamu mu to naspäť nevráti, pripadala som si ako sebecká necitlivá krava.
Ale nie je to tak? Veď on teraz zažil traumu, z ktorej sa tak skoro nedostane... Preboha, veď si nezlomil nohu, zomrela mu mama! On určite nechce počuť, ako mu bude spolužiačka, ktorú ani nepozná, pozná maximálne jej meno a pár jej známok, hovoriť, že pri ňom stojí. Jemu to nepomôže. On chce mamu.
Ja na ten pohreb isto nepôjdem. Neurobím mu to. Ja neznášam ani keď mi niekto povie, že mu to je ľúto, keď dostanem štvorku. A ako sa asi musí cítiť on? On teraz pri sebe potrebuje len tých najbližších...
Dúfam, že keď som v anonymite, nikto sa nedozvie, že to bol práve ten a ten spolužiak a práve tá žena...
A dnes, keď som prišla domov, strašne silno som objala svoju maminku. Keby sa to stalo mne...Bože, na to nechcem ani pomyslieť...Chcem, aby tu bola čo najdlhšie a zdravá a šťastná.
Ja viem, že je to klišé a ťažko sa to dodržuje, hlavne, keď ste nervózni a nahnevaní, ale vážte slová a vážte si ľudí vám blízkych a dávajte im najavo lásku.
Aj mne sa to niekedy ťažko dodržuje, ale nechcem si vyčítať, že som svojej mame dosť nedávala najavo ako ju milujem a že som na ňu niekedy bola hnusná, ak sa jej niečo stane...Je to sebecké, ale sebecké je aj to, že VY ste smutní, keď ten človek odíde a predsa každý chápe, že je to hrozne ťažké...
Nechcem ti to robiť a ešte viac ťa trápiť, tak aspoň takto..
Je mi to ľúto, R.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
nepodpori ho to podla mna.
tiez by som an pohrebe niekoho z rodiny nechcela ani najlepsiu kamaratku ktora s tym nic nema spolocne a nie to celu triedu
a mas pravdu aj v tej druhej veci treba si vazit svojich blizkych a davat najavo lasku aj ked je to tazke