Strašne mi chýba, neviem sa z toho dostať, vôbec mi nepomáha, že myslím na to zlé, ja ju sebecky potrebujem. Chcem tú starú Mirku. Neviem, aká je teraz, čo je ešte smutnejšie...
To je to mesto také veľké, že na ňu ani nenatrafím? Ale asi je to dobre, lebo by mi bolo ešte horšie..
Som tak skurvene sebecká, ale ona mi tak chýba!
Chcela by som, aby konečne niekto urobil alebo povedal niečo, čo by rozhodlo. Lebo ja neviem čo. Teda viem. Mám prestať. Mám prestať na ňu myslieť a plakať kvôli tomu, že s ňou nie som a mám prestať o nej snívať.
Neviem, či milujem len spomienky a predstavy alebo stále ju. Ona mi bola tak strašne blízka, ani opísať sa to nedá. Žiaden človek nebol a ani nie je taký ako ona.
Môže mi chalan hovoriť ako ma má rád, môže mi sestra rozprávať o zážitkoch, môžem sa s kamarátkou v škole smiať, ale nikdy to nebude ako jej slová lásky, ako jej zážitky a ako náš spoločný smiech.
Úprimne jej prajem, aby bola šťastná a ak som jej to niekedy kazila, nech mi prepáči. Ale chcela by som byť znova kúskom..kusom jej šťastia.
A keď som videla tú fotku, pocítila som niečo, čo sa mi ešte nestalo. Iba som o tom čítala a myslela, že sú to len nejaké básnické metafory. Normálne mi zovrelo srdce. Taký tlak na ľavej strane hrude. Stislo mi tú časť srdca, ktorá stále patrí jej, nám obom spolu a keď mi ju stislo asi stislo aj nejakú časť mozku, ktorá má na starosti slzy, lebo mi hneď vyhŕkli.
Najprv som sa usmiala, lebo aj ona sa tam usmievala a bola nádherná, ale potom som si musela nasilu zatláčať slzy naspäť do očí.
Ona je jediný človek, ktorý ma dokáže takto rozcitlivieť. Ani o tom nevie. Ja neviem, čo mám robiť. Chcem, aby to niekto vyriešil, aj keď viem, že to musím sama. Ale len sama v sebe.
Mirka, ja len že Ťa strašne milujem, drobček môj.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár