Prišla som domov a už z dvora som počula škrabanie. Akýsi nový vlčiačisko sa snažil dostať cez okno izby von. Ale prečo až tak zúfalo? Moje prvé kroky samozrejme smerovali do izby, aby som zavrela okno, nechceme predsa ďalší nečakaný útek psa zúfalo hľadajúceho svojho majiteľa. Pes ma registroval okamžite, no svoje úsilie naďalej venoval oknu. Odtiahla som túto mohutnú nemeckú slečnu a zavrela som okno. Niečo mi na nej od začiatku nesedelo.
O pár minút ma môj šedivý husky upozornil, že na dvore je pes. Tož som znova zišla na dolné poschodie a objavila som dvoje otvorené dvere. Sučina ma výdrž, hovorím si. Počula som ju šuchotať v hustom poraste pri plote, no na moje prekvapenie pribehla hneď ako som som niečo povedala. Prišla rovno ku mne. Takto sme si to zopakovali ešte o 10 minút neskôr. To som už zamkla. Sučinu som riadne okríkla, nemám rada keď psy v dome takto vystrájajú, i keď musím brať ohľad na ich často veľmi smutnú minulosť.
A tu som sa fakt začala diviť. Vlčiačka sa kriku nebála. Držala sa pri mne a nechcela byť sama. Skúsila som jej plesnúť jednu výchovnú po zadku aby si uvedomila ako vyvádza. Nič. Akoby to vôbec nečakala. Dvihla som ruku, že jej dám ešte raz. Žiadna reakcia. Ako pes z ulice by sa predsa mala minimálne skrčiť nie? Spustila som ruku a nechala som to tak. Počkala som, kým sa ukľudní sama, a keď si ľahla, odišla som.
Večer mi vydesene volá moja podnájomníčka, vraj čo sa dole dialo. Zistila som, že nešlo o zavreté okno a kontrolu, či suka nevystrájala, ale o to, že pôvodne bola v klietke. V pevnej klietke, v ktorej ostávajú útulkové psy, ak nikto nieje doma, aby nezdemolovali byt a nezdrhli. Táto kráska, ktorá, ako som sa dozvedela, nosí meno Tara, sa z klietky dostala. Zo zatvorenej klietky, bez toho aby ju akokoľvek poškodila, alebo otvorila.
A potom som sa dozvedela: "Vieš, ona je totiž slepá...." a mne sa hneď rozjasnilo, prečo tie opačné reakcie. Odumreté očné nervy. Napriek tomu úplne perfektná orientácia, Tara vôbec nenaráža a pôsobí ako vidiaci pes. Miesta, ktoré nepozná, skúsi najprv packou, aby do nich bezpečne vošla. Skúsila som malý testík. Z dvora som prišla k oknám izby. Boli tam dve a boli otvorené. Tara bola v izbe a ja som jemnučko zacmukala. Čakala ma okamžitá reakcia. Tara sa vybrala k oknu. Nie k tomu pri ktorom som bola ja. K druhému. Vedela, že tam niekde som. Naozaj ma nevidela. Nevidí vôbec nič. Potichu som na ňu zavolala. Hneď sa zorientovala, a bez toho aby vrazila do kopy vecí, ktoré jej stáli v ceste prešla k druhému oknu.
Tento psík nevidí už zrejme veľmi dlho a pritom má plnohodnotný život. Ako sa dostala na ulicu sa už nedozvieme. Je tu však otázka: Podarí sa nám nájsť dosatočne dobrý domov pre tohto skvelého psíka, aj napriek jeho handcapu? Ja verím, že áno, hoc to možno potrvá riadne dlho....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár