V podstate sa mám fajn. Práca v pohode, šéfová tiež. Na klasickú stajňu je tu príliš veľa pravidiel. Vadí mi, že zvieratá, o ktoré sa starám, pre mňa nič neznamenajú. Ale fajn, je to moja práca, ide o prachy, tak nech sa starám hoc aj o tie najväčšie svine, veď kým mi za to platia.... Bejvák v pohode, pes si už tiež pomaly zvyká.
Teším sa, až začne škola, vypadnem medzi ľudmi. Môžno ma moji noví spolužiaci prijmú lepšie ako tunajší koniari. Neznášam tie pohľady typu: "ach, zase nejaká nová, určite vie hovno o koňoch, a ešte k tomu aj Slováčka, no ty pony...." Nie, výraz no ty pony určite nepoužijú., ale ja si pri nich pripadám, akoby som fakt o svojej práci vedela veľké hovno. Nie všetci sú takí, teda z tých 10 ľudí, čo som stretla asi tak 2ja boli v pohode a normálne sa so mnou bavili.
Ale nejde o to, kto sa s kým vie a nevie hrať. Skôr o to, že sa cítim divne. Alebo skôr zle. Všetko klape viac menej ako má, ale stále mám pocit, že som sám vojak na mínovom poli, a každú chvíľu čakám, kedy niečo buchne, kedy spravím nejakú strašnú chybu, čo sa u nás doma za chybu vôbec nepovažuje. Kopu kriku pre nič. Neverili by ste, ako tí Brňáci vrieskajú po svojich koňoch. Nechápem, čo si tým dokazujú, ale príjemný harmonický vzťah človek-zviera to asi nebude. Tým nechcem povedať, že sú k nim zlí- len na nich proste kričia.
Stále sa ma pýtajú naši, či mi chýba domov. Ja vravím jasné, jasné.... Viete čo? Nechýba. Nechýbajú mi večné hádky s rodinou, nekonečné problémy s tým, aký nákladný je náš dom, neskutočný bordel, pretože poriadok sa tam udržať nedá. Nechýbajú mi ani tí moji nekamaráti, ktorí ma majú, aj vždy mali, na háku. Snáď tie dve, ktorým sa dá veriť a ktoré na mňa nikdy nesrali.... Jedna je v Anglicku, no a druhá.... S tou som sa aj tak málo vídala. Nechýba mi moja bývalá brigáda, vždy len nervy a prachy žiadne. Žiadny výlet, lebo kvôli jednej smene za týždeň musím zostať doma. To teda nie.
Ale predsa mi niečo chýba. Ten jeden, ktorý ma toľkým veciam naučil. Ten, pri ktorom som zistila, aké to je, tá láska. Vždy som vravievala, že ak sa raz zaľúbim, nezmení ma to. Houby, stala sa zo mňa urevaná citlivka, čo bola ochotná prísť o všetku svoju hrdosť a česť. A teraz, keď som tu sama.... Nie, nikdy už nebudem tá malá beštia, ktorá dokázala ľuďom nahnať strach. Ale vadí mi, že zaspávam sama, že nemám komu spraviť kávu, že aj keď mi každý večer na chvíľku zavolá, nemôžem sa mu dívať do očí, nemôžem naňho čumieť keď sa hrabe v aute, nemôžem ho hladiť, keď zaspáva. A bojím sa toho povestného "zíde z očí, zíde z mysle". čo ak mu prestanem po čase chýbať? Zistí, že bezo mňa je to vlastne fajn, že si ušetrí kopu nervov aj peňazí.... Proste spolu budeme príliš málo a on ma prestane milovať.... (áno ja viem, mám tu príliš veľa voľného času a rozmýšľam nad hlúposťami)
Nuž zostáva mi len dúfať, že žiadne katastrofy sa konať nebudú a ďalej sa poctivo starať o koníky, pri ktorých mám pocit, že ja tie kone vlastne až tak nemusím.... Snáď aspoň raz za mesiac sa budem vídať s tým jediným. A snáď si medzi mojimi novými spolužiakmi konečne nájdem ľudí, ktorým budem môcť povedať kamaráti. A snáď to bude všetko fajn.
Ach je to ešte len pár dní....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
thatzooey
14. 9.sept. 2011 00:31
kde si v brne? na veterine, či?
Napíš svoj komentár