V pätách máme svorku vyhladnutých vlkov, nepribližujú sa, ale sú tam, počujem ich, skoro cítim ich dych na svojom chrbte. Musia byť dlho bez jedla. V tejto temnej krajine, kde ani vtáky nevítajú ráno.
Už len hodina. Keď svitne nové ráno, bude neskoro. Môj malý koník zastavil a započúval sa. Bolo to naozaj ono? To, za čim sa ženieme toľko míľ? Zosadám zo sedla a opatrne kráčam úzkou cestičkou.
Nad hlavou nám prelet akýsi vták, ale nie, nebol to sup, bol to jemný ľahký prelet nežného letca. Bol to on, ten malý vtáčik, ktorý nás dovedie až k vodopádom. K vodopádom tak mohutným a tak krásnym, k vodopádom, ktoré nám práve v toto ráno zveria svoje najväčšie tajomstvo.
Znova sa nad nami mihol ten vták. Tentokrát sme si ho všimli, dal o sebe vedieť krátkym spevavým štebotom. Bol krásny, perie mal vo farbách od výmyslu sveta.... Preletel poza vrchol ťažkej skaly, s koníkom kráčame tým istým smerom....
A zrazu je pred nami. Vodopád. Tak krásny, tak vznešený. Otvára sa cesta, s koníkom vchádzam do vodopádu- do novej krajiny, do krajiny, kde niet žiadneho zla. Z tejto cesty sa už nikdy nevrátime. Sme šťastní. Práve dnes sa svet na jednom mieste stal krajším, a práve na tomto mieste sme dnes boli my. Vodopád svoje tajomstvo ukáže znova, až nastane ten správny čas, chvíľku pred svitaním. Možno sa niekto znova pokúsi nájsť šťastie za stenou vodopádu, a možno sa mu to podarí. Možno to budete práve vy, a možno sa niekde v tom raji za vodopádom stretneme.
Dnes svitlo nové ráno, a už je, milý priatelia, neskoro....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár