Nie je tam nič, a pritom je tam všetko. Les. Stromy, lúky, čistinky, popadané lístie, potôčik, srnky, paprade, chrobáky, pavučinky, vzduch, diviaky, veveričky, kvety toľkých druhov a farieb a vôní, huby, bobuľe, niektoré jedlé, niektoré smrtiace, líšky, jazierka....
Žiadny ľudia. Ani známka po nejakej ľudskej činnosti, žiadne dráty, cesty, lietadlá nad hlavou, poľovníci s puškami, domy, múry, hluk z mesta, turistické posedy s nápismi vyrytými do stromov, žiadne zrezané stromy ani rozkopané huby, nie je tam nič. Žiadna civilizácia, žiadny ľudia. Možno len pár jednoduchých čudákov, ktorý žijú prírodou a nezasahujú do nej, nepoškodzujú ju. Prejde miestom, kde býva človek a nezistíte to, lebo tam býva tak potichu, nenápadne, ako zviera. Nenecháva stopy, nechce byť nájdený. Tak ako nezistíte, že ste práve prešli okolo líščej nory, alebo šliapli do mláky, odkiaľ sa práve vyhrabala malá žabička.
Sú na svete také miesta? Miesta, ktoré človek neobjavil, a ak áno, nechal ich plynúť podľa pravidiel, ktoré určuje príroda, a nie človek.... Predstavte si to miesto. Miesto na ktorom ešte nikdy nikto nebol. Čakáte, že ďalšia veta bude, že si máte predstaviť ako to neobjavené miesto objavíte, že? Nie, nazrite doň, ale nepoškvrňte. Človek je stvorený pre objavovanie nového a ničenie prirodzeného. Stále sa v mysli pozeráte na to prenádherné, priam až panenské miesto? Je to ťažké, rozhodnúť sa doň vstúpiť. Alebo ani nie? Ste pripravený rozbehnúť sa tam, aj s vedomím, že je to možno posledné miesto na svete, kde ešte nikto nebol?
Ja teda nie. Stojím na kraji toho lesa. Ticho. Mám rada ticho. Šum lesa, spievanie vtákov. Žiadne slová, len hlas prírody. A bojím sa vstúpiť do tohto krásneho sveta, lebo viem, že potom by som už možno nemala čo obdivovať. Viem, čo si vravíte: "To miesto je práve teraz predsa len v mojej hlave, keď chcem, vojdem doň a potom si vytvorím nové." Ale omyl, ako si vytvoríte niečo neobjavené, ak ste to práve teraz objavili? Človek by mal mať svoje hranice. A ako si ich niekto má určiť, keď je odhodlaný objaviť a vládnuť všetkému, čomu sa len dá?
Skúste so mnou stáť na kraji lesa, a potichu sa dívať. Možno uvidíte niečo, čo ešte nikto pred vami nevidel len preto, že nezostal stáť a chcel objaviť. Tak ako láska chodí vtedy keď ju nehľadáte ani nečakáte. Tak v živote, aj v tomto krásnom lese objavíte niečo práve vtedy, keď to nechcete, keď na to nečakáte, keď sa o to nesnažíte. A viete, vtedy je to najkrajšie. A možno zrazu zistíte, že do toho lesa patríte, a viete v ňom existovať bez povšimnutia, tak ako tých pár starých čudákov, či skôr tulákov. A možno zistíte, že zrazu je z vás iný človek....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
chrisdane
8. 5.mája 2011 23:19
začiatok ehm nepáčil sa mi ... ale zvyšok eňo ňuno super myšlienka
Napíš svoj komentár