Ležala na posteli, ktorá nebola jej. Pozerala na inú posteľ, manželskú. Tam, kde mala ležať ona, a on. Pohľadom prešla k dverám. Dokorán otvoreným. Bola v nich tma. Tlmené svetlo z nočnej lampy nedokázalo osvietiť niečo tak vzdialené, to čo bolo za dverami. Vlastne ta nebolo nič. Len kuchyňa, prázdna, tmavá kuchyňa.
Pila kávu, čiernu, sladkú. Mlieko nebolo, chladnička zívala prázdnotou. Čoskoro odbije polnoc. Rozmýšľala o živote. O dnešnom dni. O správach radostných a smutných. Na jej tvári sa striedal úsmev a smútok. Bolestivé fakty prekrývali príjemné spomienky. A tá trpká káva....
Počúvala pesničku o tom, ako to na svete chodí
Žít se chce, a žíti nelze!!
O tom, ako dnes niekto zomrel. O tom, ako sa dnes niekomu narodilo dieťa. O tom, čo spôsobilo slanú slzu, čo jej nečakane stiekla po tvári. A v tmavej kuchyni sa nič nehýbalo. Bola uväznená kdesi ďaleko, odkiaľ nevedela pomôcť. Uväznená vo svojej vlastnej mysli. A čas sa vliekol strašne pomaly.
Káva je dopitá a ona vie, že nebude spať. Strach, čo sa plíži z čiernej kuchyne jej to nedovolí. Nadránom zatvorí dvere a dnes naposledy si povie, že Tak to chodí....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
15. 3.marca 2012 22:59
ta pesnicka je NESKUTOCNE rusiva=/a co take temne myslienky?
Napíš svoj komentár