Kto si čo uvaril, to si aj zje sám.
Odvážny vojačik na loďke stál,
pri brehu čakal ho starý zlý kráľ.
Vlny sú silné a vojačik sní
o krásnej kráske, čo naveky spí.
Hrdý kôň kráľa už rozdupal prach.
Z vojaka mladého vojsko má strach.
Za loďkou flotila preveliká,
kráľ smutne hľadí a ťažko vzlyká,
že zabil dievčatko také krásne
a jeho nádej už rýchlo hasne.
Vzal nohy na plecia starý zlý kráľ,
vojačik vyskočil, s vlnami sa rval.
Zabodol kráľa, čo utiecť mu chcel,
žiaľ v jeho srdci už neskrotne vrel.
Vracia sa flotila preveliká,
vojačik nešťastne šťastne vzdychá.
A krásna kráska, čo naveky spí....
Vojak sa k mesiacu za ňu modlí.
Drevená lodička plachtí ďalej,
kráľ si už dovaril, na to si nalej.
maličký vojačik odvážne stál,
za lásku pomstil sa, tak padol kráľ....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tomice27
6. 11.novembra 2010 11:40
neskutočne brutálne dobrá báseň fakt veľmi vydarená
Napíš svoj komentár