Vieš, ako veľmi bolí samota? Predstav si, že denno-denne niekoho vidíš, cítiš počuješ, miluješ...ale napriek tomu si úplne sám? A schovávaš si tvár, aby ťa náhodou neobjavili. Keď sa tak stane, utečieš. A bežíš tak dlho, kým pominie to pokušenie vrátiť sa späť. Nebudeš predsa odkrývať svoju zranenú a stále zraniteľnejšiu podstatu. Počkáš si na deň, keď sa oplatí opatrne vydýchnuť a povedať svoje áno...vtedy budeš vedieť, že to áno znamená, že si sa dočkal uvoľnenia, naplnenia, naozajstnej lásky...dovtedy je to vždy len o stiahnutom žalúdku, strachu, beznádeji, konci, ktorý môže prísť nečakane aj zajtra...nechcem už viac žiť v obavách. Keď každý nový deň je ako ten starý a nie je šanca na nič nové. Všetko stagnuje a neposúva sa ani miniatúrnymi krôčikmi vpred.
Nechcem žiť tento nenaplnený život, ktorý je len o čakaní na niečo...rovnaká šanca je, že príde niečo prekvapivo pekné a rovnaká je aj tá, že príde koniec. Čakám len na prekvapenie? Prečo nemôžem mať ani len drobnú istotu? Život je len taká veľká prázdna diera. Prechádzam sa po svete, stretávam ľudí, ďaľší odchádzaú a ja stále netuším, o čom to tu je. Už dvadsaťdva rokov zbytočne.
Predstav si, že sa ráno zobudíš, vedľa teba leží človek, ktorého miluješ najviac na svete a ty sa len samého seba pýtaš, prečo mu neveríš. Lebo mu nemôžeš veriť? Pretože sa bojíš toho, že to nezvládneš? Alebo...? Pokojne si môžeš takto na bielu plochu priznať, že vlastná pohodlnosť ti berie pocit dôvery. Vieš, že keď uveríš, sklameš sa...nikto nechce naplniť tvoju predstavu o krásnom živote. A najviac ťa bolí, že ani on, človek, ktorého miluješ a chceš, aby bol najšťastnejší na svete...a asi aj preto mu nevnucuješ svoju predstavu o plnohodnotnom žití. Chceš, aby jeho srdiečko malo pokoj a mohlo kľudne pracovať. Čoho sa však najviac obávaš? Predstavy, že toto dlho nemôže fungovať. Nemôžeš dlho ticho trpieť, pretože ho zachvíľku stiahneš so sebou. A to je to posledné...čerešnička na diablovej torte.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár