SEN

Prezúvam sa.Zbalím si veci do tašky a hodím ju na plece.
Pomalým krokom idem smerom k východu.Otáčacie dvere sa potočia a som vonku z haly.Je dosť kosa.
čakám.
Kontrolným pohľadom pozrem na displej mobilu.Určite hneď príde.
A už je tu.Z diaľky vidím ako z nadjazdu odbočuje modrá felicia a ide popri futbalovom ihrisku smeorm k hale.Ako vždy.Zastane.Hodím tašku do auta a sadnem si dopredu.Sadnem si a moje vedomie ako by spomalilo čas.
Ako vždy sa ma spýta aký bol tréning.Rozprávame sa akoby nič.
Nevyloží ma doma.Neviem kde sme, ale sedíme niekde.Stále sa rozprávame.
No odsunie stoličku a pomalým pohybom vstáva.A vtedy mi to všetko príde.
Uvedomím si čo sa stalo.Líca sa mi lesknú slzami.Hovorí , že je hrdý na mňa a ešte dalšie vety ktoré znejú akoby mali byť posledné.Ja len sedím na stoličke a nemôžem sa pohnúť.Cítim sa ako keby som bol zviazaný neviditeľným lanom.Tie slová.Tie slová sú posledné.Zacítim krč v srdci.
Pomaly sa vzdaluje.Akoby ho odnášal osud.Posledný krát sa jeho pery mierne ztočia do srdečného úsmevu, jeho oči stretnú s mojimi.Kričím nech ma tu nenecháva samého.Potrebujem ho.Povie potichu posledné slová.A ..
Som sám.
Sneží.Všade navôkol je bielo.Akoby sa príroda obliekla do biela na počesť jeho odchodu.Z každej strany počujem vzlyky.Niekedy ich prehlušia tie moje.Stojím a prizerám sa.Vedla mňa zvyšok rodiny.Za nami desiatky ľudí.Auto naštartuje a pomaly sa stráca z nášho dohladu.Aj s ním.On v ňom pokojne leží a už ho čaká len večný oddych.Zaslúži si ho.Ak mu už bude len dobre tak to stojí aj za tú bolesť ktorá mi zviera srdce každý deň odkedy sa to stalo.Plačem a som vlhký od slz.Zalahlo mi v ušiach.
Mám chuť utiecť niekam ďaleko a byť sám.No len stojím a nevnímajúc prijímam podanie rúk a slová útechy od ľudí.Odpísaný len tak stáť.Ako každý kto prijíma kondolencie...

 Vyznanie

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu