Ešte pred rokom sme boli šťastní. Chodili sme spolu do kina, do McDonaldu, na veľké nákupy, ale teraz už nie. Minule som to mame dávala najavo, ale povedala mi, že sa o mňa stará a venuje už len tým, že pracuje viac a viac, len aby som sa mala dobre. Otec len pohodil rukou. Mám fakt skvelých rodičov . Dokonca už ani najlepšiu kamarátku nemám, pretože ju pred dvomi rokmi zrazilo auto. Bol to pre nás veľký šok. Mama sa tiež z toho zrútila, pretože Laura bola veľmi milé a chápavé dievča. No tým, že zomrela sa mama ani otec nestali workoholici... Je to asi preto, že ľudia sa menia. Všetci sa menia. A to sa mi nepáči. Okey, ked´ niekto dospeje, to je niečo iné, sama mám 17 a cítim sa ako dospelá, no stále sa správam ako dieťa, pretože aj dospelý ľudia by mali byť niekedy ako deti. Ale ja vlastne nechápem, načo ma majú rodičia, ked´ sa mi nevenujú. Som taká osamelá, že sa to ani popísať nedá. Mamu vidím doma málokedy a otca už tobôž.
Mám zopár kamarátov, ale nemyslím, že sú to tí praví, lebo by ma nevedeli pochopiť. To vedela len Laura, ale vtedy som bola ešte veselou osobou.
Kebyže mám aspoň súrodenca, ale nemám. A preto svoje pocity dávam každú noc na papier. Mám denník, ktorý mi dala pred tromi rokmi Laura. Už som skoro na konci. Onedlho si budem musieť zaobstarať nový. No cítim, že sa blíži niečo veľké, že sa niečo zmení, že sa zmenia moji rodičia a venujú mi aspoň trochu svojej lásky, ale neviem... No stále dúfam, že nájdem aj človeka, ktorému by som bola schopná niečo povedať, a je už jedno, či to bude chalan alebo baba.
Včera sa stalo opäť dačo hrozného. Išla som zo školy, okolo parku, kam nikto nechodieva, a videla som otca, ako sa tam s nejakou neznámou babou bozkáva. Bola som strašne sklamaná. Skoro sa mi nohy podlomili. Ale neplakala som, pretože som silná. Ani som to nepovedala mame, dokonca ani otec to nevie, že som ho videla, lebo som hned´ z miesta činu ušla. Aj dnes mám depresívny deň. Celý deň pršalo, ale práve vonku pofukuje jemný vetrík. Bolo asi jedenásť hodín večer. Bola som doma sama. Práve som rozmýšľaľa nad Laurou, že ako sa môže tam hore mať. Každý deň na ňu myslím.
Išla som von len v spodnej košeli, mala som na sebe len papuče. Vietor sa zahrával s mojimi dlhými hnedými vlasmi, o ktoré som sa volakedy tak starala. Dnes už nemám chuť na nič. Došla som na koniec ulici. V diaľke sa črtal most. Pod mostom je asi trojmetrová rieka. Výška mosta nie je vysoká.
Všade bolo samé ticho, a vonku svietila len jedna lampa.
Spomenula som si na jeden výrok, ktorý nám v škole hovorievala profesorka. Znie veľmi poučne - život je boj, a len silní vyhrajú. Vždy som si myslela, že som silná, no teraz som si uvedomila, že nie som. Nie... možno niekedy v budúcnosti, ked´ sa narodím znovu, budem mať skvelých rodičov, kamarátku ako Lauru a na svoj predchádzajúci život si nebudem pamätať. Možno sa aj Laura opäť narodí. Proste, verím znovuzrodenie. No práve som vedela, že Lauru už čoskoro uvidím. Spomínala som ešte na staré časy. Aká škoda, že sa nedajú premietnuť ako film späť. Niekedy si prajem, aby mi hralo ku všetkým situáciam hudba ako v nejakom filme.
Z vrecka na nočnej košele som vytiahla fotku. Bola som tam ja, mamina, ocino, Laura.
Dokonca aj náš pes Beno, lenže ten umrel pred rokom na rakovinu.
Myslím, že vo svojom živote už nič nedosiahnem, vôbec netusím, aké posolstvo som mala v živote, ale snád nový život prenesie niečo nové. Jaj, Sára, čo to robíš? Navrávalo mi svedomie. Si si tým istá?
Áno, odpovedala som mu vduchu. Preliezla som malú prekážku, a hodila som sa do vody. Padala som a padala, a cítila som sa konečne slobodná, voľná ako vták, s myšlienkou, že ma už nič nebude trápiť. :´(
KONIEC.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
antifunebracka
27. 3.marca 2011 17:08
zaujimavy nahlad na vec ocami opacneho pohlavia. no oprav si chyby - gramaticke aj fakticke (napr. ze samovrazda utopenim pre pud sebazachovy nie je realizovatelna)
3
a ja mám zase rád smutné, človek si od srdca poplače...........filip
Napíš svoj komentár